Tenký lúč svetla pouličnej lampy sa prebrodí cez ťažké rolety zavesené na okne a ožiari ligotavé papierové zvieratká, ktoré sú šnúrkami zavesené na lampe a pomaly sa krútia okolo svojej osi. Raz je to papierová mačička, raz psík alebo rybka, ktorá odrazí svetlo na stenu a tak je v malej detskej izbe šero a nie iba tmavá noc. Občas sa stane, že odrazené svetlo zablúdi i na police plné bábik, autíčok, plyšových hračiek... alebo do tvárí dvoch spiacich detí. pokračovanie článku
Aleja starých vŕzgajúcich domov sa topí pod ostrým letným slnkom, ktoré vysušuje ich zahlienené telá. Domy, také staré a zradné svojimi nevinnými špinavými oknami, honosne lemujú kamenistú ulicu, tak ako sa náhrobky šľachticov honosne týčia až k nebu. Malé psy, mačiatka a vtáčiky s tichým vrčaním hliadkujú domy, tieto naskutku živé spiace múmie, aby ich žiaden cudzí dotyk nezobudil, pretože ich pomsta by pohltila ulicu spolu s nimi naveky. Každý jeden dom je plný života a smrti, strachu z démonov a Boha. Nie je to ulica prebývajúca v mysli neprebudeného či morbídneho šialenca. Je živou a pravdivou spomienkou na pôrod votrelca, ktorý brázdi intelekt a kalí zrak temným závojom. Votrelec, dar mojej babičky. pokračovanie článku
„Keď budeš i naďalej takto zívať, raz ti z úst vylezie príšera.“ Povedal som Martinke v ten deň, nie prvýkrát. Odpoveďou mi bolo ďalšie zívnutie. pokračovanie článku
Pochovali ma v roku 1908. V podvečer, tesne pred smrťou, som si ľahla do postele. Ani nie preto aby som zaspala, ale aby som si oddýchla po náročnom dni. Vlastne každý jeden deň bol pre mňa náročný. Patrila som k sestrám svätého Cyrila, naším poslaním bolo vzdelávať siroty a starať sa o chorých a opustených starcov. Veľmi ma bavila táto služba ľuďom a svedomito som plnila svoje poslanie. Nikto nikdy nezistil, že mi v mozgu rastie obrovský nádor. Ostatné sestry ma upozorňovali na môj nezdravý výzor, ale pripisovala som ho vyčerpanosti. pokračovanie článku
...mohutné návaly búrok, sprevádzané kolísaním prudkého a mierneho vetra si dnes na západnom Slovensku vyžiadali ďalšie tri obete. Za necelý týždeň tak počet obetí vzrástol na neuveriteľných dvadsaťjeden. Dvadsaťjeden ľudí, ktorí nezvládli toto morbídne a depresívne počasie a rozhodli sa skoncovať s vlastným životom...(šum) Môj kolega práve tajomne vyhlásil, že zreteľne vníma zrod nového vírusu, ktorý napáda ľudskú psychiku. A moja, ešte stále mladá stará mama hovorí o akejsi novej nákaze...(šum) akejsi novozrodenej zlej duši...(šum) Immanuelovi...(šum) veľa zábavy s rádiom...(šum) pokračovanie článku
Bolo takmer neúnosne horúce predpoludnie a ja som sedel na stupienku vyhasnutej fontány a hltavo poťahoval z cigarety. V ruke som kŕčovito držal poznámky z ontológie a snažil sa vštepiť si kreačno-evolučnú teóriu do hlavy. Keď za mnou prišiel prastarý a zvráskavený bezdomovec a svojím dlhým a trasúcim sa predslovom ma prosil o pár centov, od radosti, že ma vyrušil, som mu pár daroval. Potom som mu ponúkol cigaretu a pokynul, aby si sadol vedľa mňa. Prehodili sme pár bezvýznamných slov a len tak zo zvedavosti som sa ho začal spytovať na príčinu jeho ubiedeného stavu žobráctva. Hlasno sa zasmial, vytiahol špinavú vreckovku a chvíľu si utieral uslzené oči. Potom mi vyrozprával tento príbeh, ktorý ma nielenže mierne vyľakal, ale jeho následky ma takmer pripravili o život: pokračovanie článku
-„Scooby Doo, mám pocit, že dnešný večer bude naozaj veľmi strašidelný.“ -„Asi máš pravdu, Shaggy. Dnešný večer bude nevýslovne príšerný...“ pokračovanie článku
„...bez ohňa život by bol iba umieraním.“ Gaspara Stampa pokračovanie článku
Silný konár vŕby sa mierne nahol. Zdravé údy stromu hlasno zapraskali a zavŕzgali. Ľudia pod ním kvílili a bolestne stonali. Trasúcimi rukami vyťahovali šípy zo svojich tiel, iní sa triasli na zemi v smrteľných kŕčoch a pomaly zomierali. Ruky načahovali po mykajúcich sa nohách Immanuela, ktorý visel na oprátke. Chytali ho za členky a sťahovali ho bližšie k smrti, akoby v jeho skone hľadali svoju spásu. Immanuelov zrak sa kalil do červena, až kým načisto neotupel. Immanuel Bertrand zomrel inkvizičným trestom - obesením. pokračovanie článku
Bežala som po tmavej chodbe, ktorá viedla do mojej tajnej komnaty. Za mnou na schodisku dupotali nohy príšer, ktoré ma chceli chytiť. Tlak v hlave, ktorý spôsobil jed muchotrávky, mátožil moje vnemy. Nevedela som, čo je reálne a čo sú halucinácie. Ale radšej sa ubránim ilúzii, než aby ma dohnala opravdivá smrť. Do dlhých závesov, ktoré zakrývali okná, vial silný vietor a tak mi znemožňovali útek. Zamotávala som sa do ich hrubej látky a keď sa mi podarilo vyviaznuť z ich pavúčích chápadiel, rytierske výzbroje, ktoré stáli vo výklenkoch, sa začali prebúdzať a mieriť na mňa svojimi zbraňami. Stačilo pár metrov, aby som sa ocitla pred tajnými dverami. Pred nimi stála slúžka so svojou znetvorenou tvárou. Keď ma zbadala, klesla na ruky a kolená ako pes a začala hlasno štekať. pokračovanie článku
Na pahýli, ktorý bol ešte pred chvíľou ľudskou rukou, držal posledný kúsok kukly - časť pokožky ľudskej hlavy, z ktorej sa práve vyliahol. Strašný motýľ v rozmeroch dospelého muža vyplazoval na mňa svoj dlhý jazyk. Pozeral sa raz na mňa a raz na hompáľajúcu sa kožu, po ktorej stekalo ľudské oko. Hlasno sa smial. Demonštroval mi svoju silu, pretože som s bolesťami ležala na vlhkej tráve a veľkú šancu na útek som nemala. Zo zeleného brucha vyrástli ďalšie dva páry pahýľov. Týmito šiestimi kopijami mieril na moje telo. Chcel ma prebodnúť ako svoje deti a nakoniec vysať zo mňa život, tak ako z mŕtvej slúžky, ktorá ležala vedľa skaly. Bolo nemožné v jeho veľkých hmyzích očiach nájsť štipku súcitu, či nádeje na záchranu. pokračovanie článku
Moja drahá Elizabeth Budem veľmi vďačný, ak sa ti podarí prečítať aspoň niekoľko slov z môjho listu, pretože som od hlavy až po päty premočený krvou. Roztrhané pozostatky ľudských svalov a čriev hodujú na mojom tele ako cudzopasníci, ktorých sa nedá zbaviť. Ale taká je vojna a človek musí byť veľmi naivný, ak si bojové pole predstavuje ako trávnatú lúku. Polia, lesy a mestá sú plné pozostatkov mŕtvych tiel, ktoré nemali šťastie v tomto nezmyselnom boji vytrvať až do konca. Musím ale povedať, že sa nemám zle. Keďže mäso a krv sú všade navôkol, nemám ani hlad a ani smäd. Vraciam sa domov, moja predrahá sestrička, pretože už tu nie je pre mňa miesta. No uvedom si, že som sa neuveriteľne zmenil! Až na nepoznanie. Telesne, ale hlavne duševne. Ale neboj sa... našej rodine nikdy neublížim. Tvoj brat Karol pokračovanie článku
Počas troch dní sa neudiala žiadna príhoda, ktorú by sme si mohli spájať s pomstou vlka. Bola tu aj možnosť, že neprežil ťažké krvácanie, ktoré mu spôsobil Immanuel, ale na to sme sa veľmi nespoliehali. Dokonca sme sa odvážili usporiadať piknik na záhrade, pretože bol nádherný slnečný deň a nám sa nechcelo trčať v studených a temných izbách. Včera sme prijali tri nové slúžky, ktoré nás na záhrade obsluhovali pečenými kúskami mäsa. Na záhrade sme boli takmer všetci. Tým myslím i čriedu vlkov, ktorá sa napchávala mäsom a hliadkovala okolie. Do rúk som dostala pozvánku na súdne pojednanie. Mali sme byť svedkami odsúdenia človeka, ktorý vyvraždil celú svoju rodinu. To ma veľmi nenadchlo, ale fakt, že vrah, ktorý tieto činy spáchal mal s telom zrastené motýlie krídla, ma začal fascinovať. pokračovanie článku
Ráno ma prebudili šteklivé slnečné lúče, ktoré sa drali cez otvorený oblok a dopadli priamo na moju posteľ. Hoci udalosti predošlých dní boli vskutku desivé, zobúdzala som sa odpočinutá a uvoľnená. Vedľa spal Maddox, ktorého silná ruka objímala moje telo. Cítila som sa v jeho teple v bezpečí ako už dávno nie. Hľadela som na biele oblaky, ktoré sa ako stádo oviec pomaly posúvali a zakaždým menili svoju podobu. Na okno sadol vtáčik a jeho hrdielko ihneď spustilo melódiu, ktorá príjemne zaplavila vnútro mojej duše. Jeho spev však netrval dlho. Vedľa neho vyskočilo malé monštrum, podobné miniatúrnemu človeku. Oboma rukami pochytil zviera a zahryzol sa mu do krku tak hlboko, až chúďatku odletela hlava. Potom malá príšera zmizla. pokračovanie článku
Podišla som ku stolu a odhrnula záves, ktorý sa snažil ukryť to, čo som nemala vidieť. Schránka predrahej mamičky sa začínala zvnútra rozkladať. Modré škvrny na jej tele svietili trpko priamo do mojej duše a dali mi tak pocítiť, že smrťou to nekončí. Úplný koniec príde, až keď sa posledný kúsok kosti rozloží na prach, a z tela už nič nezostane. Immanuel a Maddox previnilo pozerali do zeme. Z bratových očí sa liali slzy, z tých mojich sršalo poníženie a zloba. To isté by cítila i moja mamička, keby videla, čo s jej mŕtvym telom stvárali títo šialenci. Zrejme už navždy budem Immanuela považovať za duševne pomäteného vedca. pokračovanie článku
Už prešlo desať dní, od kedy sme pochovali našu predrahú mamičku. Mor, ktorý nazývame i Čierna Smrť, neobvykle ako jedinú z mesta zasiahol práve ju. Keďže sa táto zákerná choroba nevyskytovala na našom území už niekoľko storočí, obyvatelia Lyonu nás obvinili z bosoráctva a satanizmu, pretože Čiernu Smrť pochopili ako prísny Boží trest zoslaný na našu rodinu. Ľudia sa nás začali strániť a báť a je to možno aj dobre, pretože náš dom už nie je plný cnosti a hlbokej viery, aký býval pred smrťou mamičky. Neustále ma zmáha pocit, akoby som bola svedkom rodiaceho sa spoločenstva bez duše. Jej budúcnosť ma neuveriteľne desí. Preto som sa rozhodla zaviesť tento denník, ktorý chápem ako kroniku novej éry našej rodiny, či ako srdce našej mytológie. pokračovanie článku
„...mlčanie je námietka...“ Friedrich Nietzsche: Ecce Homo pokračovanie článku
„Keby som aj do pekiel zostúpil, Ty si tam.“ Žalm 138, 7 pokračovanie článku
„...keď sme my, nie je smrť, a keď je smrť, nie sme my.“ (Arthur Schopenhauer: O smrti) pokračovanie článku
Starý muž si prisunie k oknu kreslo a pohodlne sa doň usadí. Na skrehnuté nohy si položí dve zaprášené knihy. Prvou je Alighieriho Peklo, druhou prastará Biblia plná gotických obrázkov: najvernejší spolucestujúci jeho storočným životom. Všetko je pripravené tak, ako si to predstavoval. Pohľad uprie na čierne hodiny, ktoré zdedil po prarodičoch. Zdesene zatají dych. Práve nastal posledný okamih jeho života. pokračovanie článku
Divoké údery vrážajú do drevenej podlahy. Rozhodne a dychtivo sa malou izbou nesie ich nepravidelný tón. Horúčkovito bijú a bijú ako pomätené kostolné zvony. Sprevádza ich škrekot bytostí, ktoré sa chcú za každú cenu prebiť do domu cez drevo podlahy. Polnočná hodina im vdýchla život, bytostiam pochovaných na detskom cintoríne, kde teraz stojí malá drevená chalúpka. pokračovanie článku
som študent filozofie, a jedinou a zároveň najkrajšou cestou ako prinútiť moje vedecké myslenie, aby vystúpilo z pozitivizmu, je svet hororu, ktorý nielen oživuje metafyziku, ale dokonca tvorí jej temnú (a podstatne o dosť krajšiu a zaujímavejšiu)stránku.
john.sinclairpost.sk
