Najkrajší obraz

...mohutné návaly búrok, sprevádzané kolísaním prudkého a mierneho vetra si dnes na západnom Slovensku vyžiadali ďalšie tri obete. Za necelý týždeň tak počet obetí vzrástol na neuveriteľných dvadsaťjeden. Dvadsaťjeden ľudí, ktorí nezvládli toto morbídne a depresívne počasie a rozhodli sa skoncovať s vlastným životom...(šum) Môj kolega práve tajomne vyhlásil, že zreteľne vníma zrod nového vírusu, ktorý napáda ľudskú psychiku. A moja, ešte stále mladá stará mama hovorí o akejsi novej nákaze...(šum) akejsi novozrodenej zlej duši...(šum) Immanuelovi...(šum) veľa zábavy s rádiom...(šum)

Klaudia, silná žena s napasovanými stehnami v čiernych tesne obopínajúcich rifliach, podíde k malému rádiu a tučnou rukou s načerveno nalakovanými nechtami hlasno po ňom tresne. Avšak z reproduktora sa neustále nesie nepríjemný šum, ktorým občas preletí nezrozumiteľná časť vety. Silný príval zlosti vnáša žene škaredé vrásky do čela. Kŕčovito krúti kolieskom na preladenie stanice. Po chvíli sa ruka opäť zdvihne, dvakrát ohne hnedý kryt na rádiu, až kým tretia rana oddelí dušu rádia od jeho elektronického tela. Klaudia neveriaco hľadí na vec, ktorá kedysi bola rádiom. Podvedome otvorí šuplík a vyberie z neho špicatý vykosťovací nôž, ktorý jej slúži výhradne na obranu pred opitými vodičmi kamiónov, ktorí občas prídu hľadať nocľah v jej útulnom moteli Klaudiin pokojný spánok. Kŕčovito sa s nožom v ruke napriahne, aby raz a navždy naučila rádio slušnému správaniu...

Keď sa otvoria dvere do jej malej kancelárie, bleskovo vmetie rádio i nôž do smetného koša. Nasadí príjemný a veľavravný úsmev, ktorý vie každého vodiča presvedčiť, že jej motel je presne to miesto, kam si príjemne odpočinie počas tmavej a daždivej jazdy. Periférne sa zahľadí do smetného koša. Najprv obslúži zákazníka a potom sa vráti k pôvodnej téme...

„Dobrý večer! Máte voľnú izbu?" opýta sa mierne zmoknutá mladá žena. Stiahne si kapucňu z hlavy a napraví si krásne dlhé čierne vlasy. Nadvihne dokonale vytrhané obočie a na perách vykúzli ten najkrajší úsmev na svete.

„Izbu, hej?" premýšľavo sa obzrie za seba na sklenenú vitrínku s desiatimi kľúčmi od desiatich izieb. „Na ako dlho? Iba do rána, alebo..." prezerá si kľúče, hoci momentálne sú všetky izby voľné. Avšak zo skúsenosti vie, že čím dlhšie zákazníka zdržuje, tým viac sa kadečo zaujímavé podozvedá.

„Iba do rána. Tak okolo šiestej ráno musím opäť vyraziť na cestu." Opäť sa ozve melodický a pokojný hlas mladučkej a prepychovo oblečenej ženy.

Správkyňa motelu vyberie kľúč s číslom "2" a hodí ho na pult so strachom, aby týmto nevhodným gestom neprezradila svoju agresívnu povahu. Kým do knihy návštev prepisuje informácie z vodičského preukazu, nenápadne a s neskrývaným dúškom arogancie pozoruje mladú ženu. „Máte dlhú cestu? U nás môžete ostať ako dlho sa vám zapáči, nik vás tu rušiť nebude. Chodia tu len slušní ľudia, o pokojný spánok máte zaručené." Postrčí žene dózičku s ovocnými cukríkmi. Nohou nenápadne priťahuje k sebe smetný kôš.

„To veľmi rada počujem. Mám pred sebou takú dlhú cestu, až mám strach, aby som tam vôbec prišla. Pokoj budem naozaj veľmi potrebovať." Kým si do koženej peňaženky ukladá vrátený vodičský preukaz, na prste sa jej zablyští nádherné kryštálové oko diamantu na striebornom prstene. Zápästie jej obopína vzácna retiazka modrej farby, na ktorej visí okamienkovaný motív miniatúrnej žirafy a na ušných lalôčikoch sa hompáľajú modré kolieska obsypané modrými kryštálovými zrniečkami.

„A to nemáte strach sa potulovať na cestách, taká nádherná žena ako vy? Dokonca ak máte na sebe drahé šperky a tváričku s postavou úspešnej modelky?" Silou vôle premáha chuť obrať túto ženu o šperky a hodiť ju niekam mŕtvu do pivnice. „Určite v tom bude nejaký chlap, že? Prenasleduje vás tajomný milenec?" Klaudii zaiskria oči a zmyselne prebehne jazykom po silno narúžovaných perách.

„Prosím vás, ak ma tu čírou náhodou bude niekto hľadať, tak ste ma nikdy nevideli. Môžete mi to sľúbiť?" Položí päťdesiat eur na stôl a ako anjel zaliečajúci sa bohu, prosebne našpúli rozkošné pery a skrúti obočie. „Samozrejme neutekám ani pred zákonom, ani pred pirátmi." Obe ženy sa zasmejú na podarenom vtipe, ako najlepšie tajné kamarátky. „Mám veľmi otravného muža, ktorý bude riskovať i veľkú diaľku, len aby mi mohol vyhovoriť nočnú cestu a presvedčiť ma, že jeho satyrské chúťky majú väčšiu hodnotu a sú prednejšie než moja kariéra."

Klaudia sa sprisahanecky nahne k mladej žene a položí bujné ovisnuté poprsie v staromódnom tričku na pult. „Chlapi sú nadržané prasatá, to poznám veľmi dobre." Ešte viac stíši hlas. „Rozvádzate sa?"

„Ak chcete, môžeme sa o tom pozhovárať pri raňajšej káve. Platí?"

„Platí!"

Trvá hodnú chvíľu, kým Klaudia okomentuje malú izbu, sprchový kút a záchod. Nakoniec si poprajú peknú noc a s prísľubom na raňajšiu kávu sa veselo rozlúčia.

***

Mladá žena vstúpi do svojej izby a zamkne dvere, za ktorými besní daždivá noc. Tvár ešte pred chvíľou nádherná a živá sa zmení na strnulú a bezduchú masku. Stačí okamih, aby priateľskú pretvárku vystriedala vosková tvár bez jedinej pozitívnej mimiky. Široký kufor opatrne položí na posteľ. Kabát zahodí na zem do kúta i spolu s ľahkými lodičkami. Z pod sukne jej v pramienkoch steká po nohách na zem moč. Držala to v sebe snáď celé hodiny.

Izba vyzerá príšerne. Presne tak, ako celý svet, ktorý ju obklopuje. Vŕzgajúca posteľ, smradľavý nábytok, steny oblepené špinavými tapetami, na ktorých sú pribité tucty vypreparovaných vtákov. Na okne, do ktorého z vonku udierajú veľké kvapky, visí žltá záclona s popálenými dierami od cigariet. Okolo celého zvetraného okenného rámu sú prišpedlíkované umelé hlavičky kvetov. Ak si niekto hoduje v špine a smrade, toto je pre neho istotne nebeský raj. Pre ňu je to metafora jej vlastného života.

Prisunie stoličku bližšie k oknu a pred ňu postaví stojan, na ktorý položí väčšie biele plátno, ktoré sa našťastie v kufri nezmočilo. Na malý stolík položí paletu s farbami, štetce, fľašu minerálky a malú fotografiu, na ktorej je jej obraz. Chvíľu si ju podrží pre očami. Je to dokonalá fotka, na ktorej sa nádherne usmieva. Bol to akýsi experiment, pri ktorom zatúžila aspoň raz v živote vidieť seba ako šťastnú ženu. Experiment sa podaril, hoci trval iba jeden záblesk fotoaparátu.

Mobil v kufri sa hlasno rozvibruje. Emil, jej priateľ. Istý čas si myslela, že ho miluje. Túžila ho mať rada aspoň čo len malý kúštik. Bolo neuveriteľne vyčerpávajúce oživiť neexistujúce emócie. Áno, emócie. Ak by bolo možné ich niekde kúpiť hoci i za tu najväčšiu cenu, istotne by ich už dávno mala. Jej otec je bohatý muž, kúpil by jej všetko. Ale kde nájsť obchod s citmi, vášňami, emóciami...? Je iba nádherná socha. Nič viac. Spŕška kvapiek jej zasiahne tvár, keď mobil prerazí hladinu kalnej vody v záchodovej mise. Hotovo.

Pristúpi k oknu a na chvíľu sa zahľadí na čierne mračno, ktoré sa prevaľuje po oblohe ako telo démona. V jednu bezsennú noc, keď bola ešte malé dievčatko, sledovala oblohu z okna svojej izby, ktorá bola rovnako čierna ako teraz. Vtedy k nej pristúpila staršia sestra, tiež trpela akousi psychickou chorobou, a šeptom jej vravela, že čierne mraky sú démoni, ktorí sa prechádzajú po nebeskej oblohe, aby mohli strašiť všetkých ľudí, ktorí ešte nespia. Bolo to neuveriteľné, ale verila tejto historke až do puberty, ktorá prišla spolu s menštruáciou až v jej štrnástich rokoch. Neskoro? Chvála bohu!

Strieborné lúče mesiaca sa zjavia neďaleko motela v malej diere v oblakoch. Žeby znamenie? Nikdy neverila na boha ani na osudovosť, ale každý nečakaný prírodný alebo fyzikálny jav či situácia znamenala pre ňu akési "znamenie". Od koho a prečo? Nemá zmysel sa na to spytovať. Jednoducho to bolo znamenie a nič viac. A toto znamenie volalo priamo do jej duše. Nerob to! Nerob to! Ešte stále je tu nádej. Ešte stále sú tu znamenia. Veď som toho jasným dôkazom. Nechoď preč, ostaň s nami. Nie, pomyslí si. Už som sa rozhodla. Chvatne si vyzlečie zelený svetrík, odhodí svetlo- bielu blúzku i čiernu moderne čipkovanú sukňu, rozopne si podprsenku. Mokré nohavičky zahodí od seba čo najďalej. Už som sa rozhodla a ani znamenia tohto desivého sveta ma nepresvedčia. Nahá, ako ju boh čo najdokonalejšie stvoril, pristúpi k otvorenému kufru a vytiahne z neho ľahký, ale zato silný revolver. Už ma nikto nepresvedčí!

Dlhú dobu a možno i takmer celý svoj život sa snažila nebyť cudzinkou na tomto svete. Nebyť viditeľne odlišná od ostatných ľudí bolo jednoducho nemožné. Na prvý pohľad pôsobila na človeka ako nádherná zrelá mladá žena, ktorá netrpí hmotnou núdzou, ktorá má istotne všetko, čo si len zaumieni. Na prvý pohľad. Postupom času však ľudia v jej okolí zistili, že jej chýba jedna základná prirodzená ľudská vlastnosť. Karhali ju za to, vysmievali sa jej, odsudzovali ju a z toho malého klbka ľudí, ktorí ju poznali, i z toho klbka sa krušili ľudia od nej preč, tak ako kúsky chleba z vykrojeného krajca. Päť rokov navštevovala psychológa, aby jej pomohol včleniť sa medzi normálnych ľudí. Avšak márne. Jej diagnóza znela: psychopat. Človek, ktorý nerozlišuje dobro od zlého, človek, ktorý má poškodené emócie. Lenže uvedomovala si, že psychopatom ona určite nie je. Je niečím oveľa horším. Zatiaľ čo psychopat zápasí so svojimi emóciami, ona nemala s čím zápasiť, pretože žiadne emócie nemala. Žiadna radosť, žiaden hnev, nevedela čo je to smútok, nenávisť, aké je milovanie, aký je pohreb vlastného otca, ako opätovať lásku k vlastnej mame... Mala iba svoj rozum a ten jej denne hovoril, že je iná, cudzia. Nepatrím sem.

Na parapet okna poukladá kvetináče s vyschnutými kvetmi. Kvety pridávajú mysli krídla. Povznášajú umenie vyššie. Alebo sťahujú hlbšie? Vždy, keď maľuje jeden zo svojich obrazov, musia byť pri tom kvety. Je to náhrada za city. Dokážu jej našepkávať a spolu s ňou tvoriť vyššiu krásu a zároveň hlbšiu myšlienku maľby. Znalci umenia nachádzajú v jej obrazoch nádherný metafyzický svet, ktorý sa dosahuje iba obrovským talentom ovládať kúzlo vlastných emócií. Iba ona vie, že to kvety ovládajú jej talent a pohyby štetca po plátne.

Na zem k pravej nohe položí revolver a prstami jemne pochytí štetec. Dnes maľuje svoj posledný obraz a preto to musí byť ten najkrajší, aký kedy vytvorila. Vrcholné dielo, ktoré tu bude stáť, zatiaľ čo jej z hlavy bude stekať krv z vystrelenej diery. Aby si ľudia na základe tohto prekrásneho obrazu uvedomili, že na svete žil človek, žena, ktorá bola iná ako sú oni. Žena, ktorá sa im každý deň snažila pripodobniť, no napriek tomu sa od nich stále viac a viac odčleňovala. Žena, ktorá nepatrí do tohto sveta, pretože nedokáže nijakým spôsobom pociťovať jeho krásu. Chce ho milovať alebo aspoň nenávidieť, ale nijako nemôže tieto city uchopiť. Vymykajú sa jej. Najkrajší obraz bude prejavom vďaky k tomuto svetu a zároveň bodkou za svojim hybridným životom votrelca.

Na plátne sa črtajú obrysy nádhernej ženy s čiernymi vlasmi. Obrysy jej samej. Majstrovsky mieša na palete farby, a tak žena na plátne vyzerá takmer ako živá. Oblečené má biele svadobné šaty, pretože je nepoškvrnená od citov a emócií. Najčistejšia panna. Pod ňou je zelená tráva, ktorú zalievajú pestrofarebné kvety, v ktorých sa hýbe drobný hmyz. Vznáša sa nad zemou, pretože s ňou nemá žiaden kontakt. Ľudia, ktorí v diaľke kráčajú po dláždenej cestičke smerom k nej a usmievajú sa na ňu, sú spätí s týmto svetom a tak sa ich nohy dotýkajú zeme, po ktorej kráčajú. Nohy ženy sa vznášajú nad lúkou, pretože je iná, je mimo tento svet, je neprirodzená.

Štetec sa na plátne zastaví. Očami hliadkuje svoju izbu. Má pocit, že ju niekto sleduje. V miestnosti však okrem nej nikto nie je. Bude to zrejme nejaká paranoidná hlúposť. Do okna sa oprie silný vietor a zalomcuje nim. Krá krá! Hádam nevydáva tento zvuk neživá vypreparovaná vrana v kúte nad dverami? Mraky na plátne pokrývajú oblohu. Žena vo svadobných šatoch sa desí takejto čierňave, veď čo ak sú v nich ukrytí démoni? Počet ľudí na cestičke narastá. Zbiehajú sa i horári so psami a hľadajú ju. Kde si? Kam si sa stratila? Bola si tu, v tele ženy, a už tu nie si. Čierňava halí plátno do temného podvečera. Krá krá! Len nekresli žiadne znamenia. Tie už dávno neplatia.

Svetlo v žiarovke trikrát zabliká. Ihneď vyberie z kufra dve sviečky, položí ich na stolík a kým ich zapáli, elektrika skratuje. Našťastie sviečky osvetľujú plátno dostatočne. Nič jej nebráni v tvorení. Klaudia klope na dvere, či sa mladá žena nezľakla. Ak sa jej podarí, možno sa odváži v tej desivej tme v pivnici nahodiť poistky. „Haló! Počujete má? Asi spí, štetka jedna!"

Maličké dievčatko sedí pri nohách ženy a rúčkou ťahá cíp svadobných šiat k sebe. Mamička. Ja nebudem taká ako si ty. Daj mi šancu a uvidíš. Mne sa tu bude páčiť. Strnulo hľadí na dieťa. Cíp šiat, za ktorý dievčatko drží, sa plní krvou. Mamička, prijmi moju prosbu. Krv sa rozširuje a viac zafarbuje šaty. Telo nevesty zahaľuje jemná hmla. Je dobré, ak nebude toľkým ľuďom na očiach, aby za ňou nesmútili, pretože smútok je istotne bolestivá vec. Hovorí sa, že žiaľ za druhým človekom je bolestivejší než prerezaná tepna. Nádhera. Viac než prerezaná tepna. Mŕtvy jastrab sa nakláňa z okna a nazerá do plátna. Máš pravdu. Svet bude tvoja strata bolieť viac, než teba guľka v hlave. Na chvíľu sa zahľadí do jeho neživých očí. Myslí to vážne? Naozaj bude pre iných jej strata taká bolestivá? „Mamička, iba ty ma môžeš zrodiť, nik iný. IBA TY!"

K neveste, ktorú obaľuje hustá hmla, prichádza Svet v podobe chlapca. Je odetý do poštárskej rovnošaty, na hlave má modrú čiapku s nápisom Znamenie. Pokorne pred ňu pristúpi, ako pred Boží svätostánok a so sklopenými očami jej prináša dar najväčší. Nesie ho na veľkom okrúhlom podnose, ktorý je prikrytý oválnou pokrievkou z jasného striebra. Nevesta vzrušene očakáva dar od Sveta a očami pobáda poštára, aby odkryl pokrievku. Akosi tuší, že dar má podobu citov a emócií. Svet ju chce obdariť svetlom srdca, ktoré jej malo byť darované už dávno, ešte pred vynorením sa z matkinho lona. Poštár sa dotýka striebornej pokrývky, aby odhalil svoj dar. Napätie sa stupňuje nielen na obraze, ale dokonca i v samotnej miestnosti. Vtáci mávajú krídlami, štebocú a štebocú... Do okna vrážajú svoje kostnaté ruky démoni, ktorý z čiernych oblakov zleteli pred motel, pred jej izbu. Poštár nakláňa pokrievku. Jastrab vrčí ako rozzúrený besný pes, nakláňa svoj žltý zobák, aby ho zaboril do obnaženého ramena ženy. Dieťa naťahuje svoju druhú rúčku, s prosebným výrazom. Odhaľ ich! Odhaľ dary, len rýchlo! Avšak poštár akoby zamrzol. V jeho očiach vidno odhodlanie, s ktorým bojuje proti pasivite, ktorú mu diktuje samotný obraz. Nedokáže viac odkryť dary na podnose.

Do dverí vráža silná päsť. Je to Emil. Kričí a volá na ňu, aby otvorila. Klaudia sa vyhráža políciou, aby okamžite odišiel. Celým telom sa vnára do dverí. Chce ich vylomiť. Žena vezme do rúk pištoľ a priloží si tunel smrti k spodnej časti brady. Poslednýkrát sa pozrie na obraz, aby sa uistila, či je poštár stále neschopný jej dať dar či aspoň znamenie. Nedokáže to. Jastrab ďobne do ramena a vyrve z neho kus tenkého mäsa. Už necíti ani bolesť, ani krv, ktorá sa valí z ramena. Jastrab bodne ešte zopárkrát.

Emil rozrazí dvere, spadne na zem takmer k jej nohám. Ihneď sa na neho vrhne vrana a zobákom prepichuje obnaženú pokožku na krku. Klaudia zdesene pochytí vtáka a z celej sily ho hodí o stenu, ktorej sa šikovne vyhne a vyletí otvorenými dverami von. V tej chvíli sa náboj zavrtáva do brady, prechádza cez ústa, triešti nos, očí, kúsok mozgu a z rozstrelenej hlavy sa zaryje do stropu. Ako zázrakom, ani jedna krvavá kvapka sa nedotkne vrcholného diela, najkrajšieho obrazu.

***

Neznáma ruka sa dotkne ruky mladej ženy. Pár sekúnd jej stačí na to, aby si uvedomila, že takto samovražda nevyzerá. Ona nie je mŕtva.

„To nič nie je," uisťuje ju doktor, „všetko bude zase v poriadku. Môžete mi veriť."

Je snáď peklo pre samovrahov práve toto? Nikdy neumrieť?

„Váš manžel Emil ma požiadal, aby som vám pomohol. Poznám vaše obrazy. Sú ozajstnými pokladmi v dnešnej postmodernej ničotnej dobe."

Pri slove „obrazy" trhavo stisne doktorovu ruku.

„Nemusíte sa báť, váš obraz už má v rukách Emil. Bude na vás čakať, kým vás dáme do poriadku." Agresívne a stroho vytrhne od nej ruku. Počuje, ako sa postaví a zrejme sa obzerá von oknom. „Máme darcu, ktorý vám poskytne nové oči. Mozog vám operovali, doktor mi tvrdil, že ste si z neho vystrelili nádor." Doktor sa zasmeje nad iróniou sveta. Nevedela, že ma nádor.

„Tento nádor vám potlačoval prežívanie emócií. Zrejme preto ste mali pocit prázdnoty."

Teda je to psychológ. Nádor? To by tam musel byť odkedy sa narodila.

„Zrejme si tu poležíte ešte dlhú dobu. Dnes je moderná medicína. Ja sa samozrejme v tomto obore až tak nevyznám. Plasticky vám prinavrátia tvár, prišijú oči. Budete taká ako predtým." Počuje ako sa napije z pohára vody. „Myslím, že by sme mali byť k sebe čo najúprimnejší. Dokonca to od vás ako osobný psychológ a priateľ vyžadujem. Momentálne ste pre mňa horšia než smrť. Uvedomte si, že ste ublížili nie len svojej rodine a Emilovi, ale prišli ste aj o dieťa. Boli ste tehotná, mladá dáma!"

Prívaly výčitiek sa zaseknú, keď sa dvere miestnosti otvoria. Počuje známe hlasy. Jej mama, sestra, Emil, dokonca i starí rodičia. Všetci natešene vnášajú do miestnosti pocit domova. Cíti, ako obklopujú jej posteľ. Prihovárajú sa jej všetkými úprimnými a príjemnými slovami. Pre ňu sa však akoby zastavil čas. Prišla o dieťa. Toto poznanie jej pretriasa celé telo i dušu. Prišla o bábätko?

V čírom zúfalstve sa pokúsila spáchať samovraždu a pritom objavila v hĺbke svojej prirodzenosti schopnosti, o ktorých nemala ani len najmenšie tušenie. Tak teda predsa poštár odkryl svoje dary na oválnom podnose. Prvýkrát v živote ľadová ruka bolesti objala jej srdce a s ťažkými stonmi sa rozplakala.

Koniec