Srdce v košeli

Autor: Jozef Harendarcik | 6.1.2013 o 9:53 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  75x

Mozartovo Requiem sa potichu nesie útulnou a vkusne zariadenou jedálňou. Jeho melódia sa odráža od svätých stien a nábytku a jemne vniká do sluchov kňaza, ktorý s nehybnou mramorovou tvárou zamyslene hľadí pred seba kamsi do ďalekých úvah. V pravej strnulej ruke drží uško šálky čaju, položeného na stole, ukazovák ľavej ruky drží na 138 Žalme v Breviári. A práve tento žalm ho povzniesol ponad realitu do hlbokých úvah vo svojej mysli. Na čele sa mu zbiehajú vrásky a každá jedna z nich ako kruhy na pni stromu ukazujú diaľku, ktorú prešla jeho myseľ. Nakoniec dynamické Dies irae vychádzajúce zo starého gramofónu ho vytrhne z úvah. Nakloní sa k šálke čaju, ale jeho pohyb ostane toporne visieť. Na bránu fary niekto uponáhľane a trochu nepokojne zabúši. Očami preletí po starých kukučkových hodinách. Čoskoro bude polnoc.

 

Kňaz opatrne pootvorí bránu. Cez medzeru sa na neho smutne usmieva muž okolo päťdesiatky. S úprimne ligotavými očami sa spytuje, či môže ísť na chvíľu ďalej. Vraj ho nezdrží dlho, iba potrebuje malú láskavosť a do rána to, s prepáčením, nepočká. Na chvíľu sa kňaz zamyslí. Trochu pozná tohto muža. Jeden zo spolku zarytých ateistov, ktorý tento spolok možno i sám založil. Napriek tomu "absolvoval" všetky sviatosti a oficiálne sa hlási medzi kresťanov, teda aspoň čo sa týka papiera. Nakoniec otvorí bránu a prijíma neskorú a nečakanú návštevu.

„Naozaj ma veľmi mrzí, že vás takto vo veľmi nevhodnú nočnú hodinu vyrušujem." Úprimne sa ospravedlňuje muž, keď si sadne na ponúknuté miesto v jedálni. Kňaz si sadne vedľa neho a skúmavo si ho prezerá. Ponúkne mužovi čaj, ale ten nápoj odmietne.

„Pravdu povediac, vidím, že je pre vás dôležité so mnou hovoriť, a zrejme to nebude nijaká málo významná záležitosť. Najviac ma však prekvapilo to, že vás nepoznám, i keď som vás párkrát v meste videl."

Muž pochopí miernu výčitku kňaza. „Máte pravdu, moju účasť na bohoslužbách by som mohol porátať na prstoch svojich dvoch rúk. Ale až od dnes a potom po celú večnosť budem ľutovať, že som chýbal na takej významnej udalosti, ako je premenenie Pána." Kňaza trochu rozrušia takéto neurčité slová od ateistu. Hádam sa neprišiel vysmievať alebo rúhať.

„Akú máte prosbu, s ktorou by som vám mohol pomôcť? Pokojne ju vyslovte." Snaží sa prejsť priamo k problému a vypne gramofón, aby si muža nerušene vypočul.

„Viete... možno budem prvý, kto vás o takúto vec žiada. Určite sa vám budem zdať ako pominutý, alebo že som si z vás prišiel robiť žarty. Verte mi, moja prosba je úprimná a pri všetkých zmysloch a zdravom rozume."

„Len ju pokojne vyslovte. Vidím na vás, že rozprávate a správate sa rozumne a úctivo. Nebadám na vás žiadne príznaky bláznenia. Vyslovte svoju prosbu a ja sa pokúsim vám pomôcť. Ak to bude v mojich silách, samozrejme."

„Ja... bol by som vám po celú večnosť vďačný, ak by ste mohli pochovať so všetkými poctami kresťanskej viery moje... srdce." Roztržito nadvihne zrak a vidí prekvapenú a zmetenú tvár kňaza. „Ja nežiadam od vás láskavosť, aby ste ma pochovali, keď zomriem. Chcem, aby ste pochovali moje srdce a to, s prepáčením, čo najskôr. Možno aj hneď. Ak dovolíte, bude lepšie, ak vám svoju požiadavku trochu objasním. Naozaj vás nezdržím, len chvíľku. Vypočujte ma a pochopíte, že moja prosba je rozumná a naozaj pre mňa veľmi dôležitá."

„Ehm! No hovorte, prosím vás, lebo ničomu nerozumiem, iba som znepokojený, lebo vaše slová mi už neprichodia nijak rozumné, ak dovolíte moju úprimnosť."

„Vaša úprimnosť je naozaj na mieste. Preto vám poviem čo najrýchlejšie a najpresnejšie, čo sa mi v dnešnú noc prihodilo a prečo mám voči vám takú prosbu.

Mám päťdesiat štyri rokov. Vyrástol som v silno veriacej rodine, preto som získal všetky sviatosti, vrátane sviatosti manželstva. Moja viera v Boha však bola voči rodičom iba naoko. Nechcel som ich zarmútiť tým, že neverím v tak samozrejmú a jasnejšiu pravdu, než je samotný Boh. Lenže Boh ma neobdaril veľkou vierou. Chcel ma trochu potrápiť a tak zaslepil moju vieru neustále pýtajúcim sa intelektom, ktorý bažil iba po zjavnej a faktickej pravde. Môj veľký intelekt bol pre mňa samotným bohom. Veril som mu, dôveroval som mu, všetko o čom ma presvedčil, že je pravda, ihneď som tomu slepo uveril. Môj intelekt ma vrhol do egoizmu a pýchy. Neveril som nikomu a ničomu, iba sám sebe.

Mojich rodičov veľmi milujem, a tak som mal podozrenie, či ma môj intelekt ohľadom viery predsa len neklame. Neodsudzoval som to, že moji rodičia verili v niečo, čo sa rozumom nedá pochopiť. Ale naopak, odsudzoval som svoj vlastný intelekt. Miloval som ho a zároveň nenávidel, pretože iba vďaka nemu som neveril v Boha a anjelov. To on mi kládol množstvo prekážok, ktoré na jednej strane nepopierali existenciu Boha, ale zároveň ju ani nepotvrdzovali. Nemal som žiadnu rozumnú informáciu o Bohu, vďaka ktorej by som v neho konečne mohol uveriť.

Celý život som zasvätil filozofii. Hľadal som odpovede na svoje otázky, ale tá údajná utešovateľka mysliteľov ma zradzovala čím ďalej, tým viac. Otázok neubúdalo, ale naopak, množili sa ako huby po daždi. A ten prekliaty intelekt sa spolčil s tou filozofiou ako Belzebub so Satanom. Často sa stávalo, že som utiekol od svojho intelektu a vnoril sa do malej izbičky v mojej mysli, kde som volal po samotnom Bohu. Prosil som ho, aby mi dal rozumný dôkaz, že naozaj existuje, a aby som ho pohol pochopiť. Lenže odvšadiaľ sa ozývalo: Ver mi! Ver mi! A ja som veriť nemohol. Nemal som čím v neho uveriť, lebo som bol vedený intelektom a nie vierou. Je to ako nútiť slepého, aby videl. Vravím mu: Hľadám ťa, Otče. Osvieť mi kategóriu v mojom ume, ukáž mi šiestu Akvínskeho cestu k tebe. Ak sa nezjaví priamo mojim očiam kríž s Ježišom Kristom alebo Panna Mária, nikdy neuverím.

Po smrti mojej manželky, pred troma rokmi, som lásku k múdrosti už načisto opustil. Filozofia miatla samotný môj rozum a ten ju jednoducho nechal, ako prašivého psa na ceste a viac sa za ňou neobhliadol. Prestal som hľadať i Boha. Srdce mi krvácalo za mojou predrahou manželkou a ja už som nemal síl hľadať zmysel všetkého toho okolo mňa."

Muž sa na chvíľu odmlčí. Utrie si vreckovou svoje oči a hlasno si vzdychne. „Len pokračujte. Porozprávajte mi, čo sa vám dnes prihodilo."

„Dnes v noci som sa vybral na hrob svojej manželky, pretože sa s ňou rád rozprávam počas jasnej noci, keď sa krásne ligotá množstvo hviezd. Strávil som pri jej hrobe nejaké dve hodiny, potom som sa pomaly pobral uličkou od nej domov. Všimol som si, že mám rozviazanú šnúrku na topánke, tak som sa zohol a zaviazal som si ju. A keď som sa naspäť narovnal, priamo predo mnou stál mohutný kríž s ukrižovaným Kristom. Srdce mi poskočilo ako nikdy, takmer som zamdlel. Neupokojil som sa ani vtedy, keď som si uvedomil, že je to hlavný dominantný kríž cintorína. Všade naokolo boli náhrobky so svätými symbolmi, ale iba tento kríž ma nesmierne ohromil. Chcel som sa upokojiť, ale slzy strachu či ohromenia mi zaplavili oči, keď som jasne videl v malom okienku kostolíka stáť osobu, ktorá viditeľne na mňa hľadela. Stála v kostolíku pri okne a ja som sa z toho takmer pomiatol. Myslel som si, že je to duch. Nikdy som na ne neveril, ale kto iný by bol teraz v noci v kostole? Kráčal som teda k nemu bližšie a čím viac som sa približoval, tým viac som sa utvrdzoval v tom, že je to človek. Ako zhypnotizovaný som takmer pritisol tvár k okienku a hľadel do prekrásnej tváre ženy, ktorá sa vznášala na oblaku, ktorý osvetľuje neznáme svetlo. Lenže po chvíli som si uvedomil svoj omyl. Áno, bola to nádherná žena, stojaca na oblaku, ale nebola živá. Bola to socha Panny Márie, ktorá majestátne stála na hlavnom oltári. Odľahlo mi, že som nebol svedkom žiadneho ducha či zjavenia, ale moja duša akosi nenachádzala pokoj. Ani neviem prečo, ale spomenul som si na slová, ktoré som prisahal Bohu v mojej mysli:  Hľadám ťa, Otče. Osvieť mi kategóriu v mojom ume, ukáž mi šiestu Akvínskeho cestu k tebe. Ak sa nezjaví priamo mojim očiam kríž s Ježišom Kristom alebo Panna Mária, nikdy neuverím. Hoci zjavenia boli iba v podobe sôch, vo vnútri som tušil, že to možno nie sú iba náhody a strach z posmrtného miesta. Veril som, že sú to slová dobrotivého Boha.

Opustil som cintorín a kráčal som po chodníku domov. Zrazu som si spomenul na slová svätého Augustína: Vytrvaj ešte, duch môj, pozoruj ešte väčšmi! Boh je náš pomocník, stvoril nás, a nestvorili sme sa sami. Pozoruj, kde sa zaskvie pravda! A ja som naozaj pozoroval. Noc občas osvetľovala iba náhodná pouličná lampa. Obhliadal som sa okolo seba ako blázon, či náhodou neuvidím ďalšie Božie znamenia. A keď sa nič nedialo, tak som sa v duchu spýtal: Bože, to ty si dnes ku mne hovoril na cintoríne? Nečakal som odpoveď a preto som bol ako vyvedený z miery, keď zablikalo svetlo pouličnej lampy. Nato som sa pokúšal s Bohom spojiť znova. Bože, si to naozaj ty? Kráčaš so mnou? Sleduješ moje kroky? Zrazu sa vyrútilo zo zákruty auto a trikrát zatrúbilo a šlo ďalej. Srdce mi búšilo, pretože spoznalo Boha hneď po mojej pravici ako najvznešenejšieho spoločníka na tejto neskorej prechádzke. No intelekt chcel posledný dôkaz. Bože, si to naozaj ty? Prosím, naposledy mi daj znamenie, nech viem, že sa nemýlim. Ani som svoju požiadavku nedopovedal, o lýtko sa mi obtrel väčší pes. S vyplazeným jazykom sa na mňa zahľadel a akoby som bol jeho pán, kráčal mi poslušne popri nohe. Z očí mi sršali slzy poznania, hlasno som dýchal a pociťoval som také šťastie a radosť, akú môže spôsobiť iba náš veľký Boh.

Chvíľu sme kráčali vedľa seba mlčky. Zahľadel som sa na neho a spytujem sa: Prečo až teraz, Bože? Prečo sa mi ukazuješ až teraz, keď som pochoval svoju manželku, ktorá by ťa istotne prijala do svojho srdca rovnako, ako ja teraz? Zdvihol sa silný vietor a ten mi vial svoju melódiu do ucha. A v tom fúkaní som počul hlas Boha: Lebo je už neskoro, aby si bol naďalej bezmocný. Nechápal som jeho slová. Vietor ustal a ja už som sa ďalej nespytoval nič. Urputne som premýšľal nad slovami, ktoré som počul.

Ocitol som sa v tmavej uličke, keď pes vedľa mňa začal kňučať. Ihneď som sledoval, čo mi chce Boh opäť povedať, alebo naznačiť. Pri uchu sa mi ozval desivý smiech. Otočil som sa a zazrel som čiernu siluetu muža, ktorý krúžil okolo mňa. Keď sa mu v ruke zaleskla ostrá dýka, akosi som pochopil, že sa deje niečo naozaj zlé. Ticho na mňa vyprskol, aby som mu dal peňaženku a všetky cennosti, ktoré pri sebe mám. Tak som vnoril ruky do vreciek, aby som mu dal, čo požaduje. Zrazu ma chytil za ruku a v žalúdku som pocítil horúcu bolesť. Ničomu som nerozumel, všetko sa udialo neuveriteľne rýchlo. Padal som na zem a ten neznámy mi neustále spôsoboval bolesť. Telo mi zaplavovali žeravé vlny. Pes ku mne podišiel a ja som ho objal. Vtedy som si spomenul na slová zo 138. Žalmu: Aj keby som mal prejsť súžením, ty ma pri živote zachováš a svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov, zachráni ma tvoja pravica. Pochopil som, že Boh čakal kedy ho nájdem, no keď sa minul môj čas, zachránil ma sám vďaka nekonečnej láske ku mne."

Muž sa odmlčí a napäto sleduje kňaza. Ten vstane zo svojej stoličky, podíde k vyhasnutému krbu a zahľadí sa do popola. „Je to naozaj zaujímavý príbeh, ktorý ste mi rozpovedali. Nepoznám vás, preto nemôžem povedať, že vám bezvýhradne verím, ale ak je to pravda... môžete ďakovať nášmu Pánu Bohu, že vás nenechal napospas zlu a nevedomosti. Lenže, stále si neviem vysvetliť vašu požiadavku. Prišli ste za mnou a tvrdíte, že chcete, aby som pochoval vaše srdce. Ja vám nerozumiem, nehnevajte sa na mňa."

„Totiž... Keď som sa prebral z bezvedomia, muž a pes boli preč. Vstal som zo zeme a nechápavo som uvažoval nad všetkým, čo sa udialo. Nedokázal som tomu uveriť, alebo skôr som sa bál si uvedomiť, že sa mi to naozaj stalo. Jediným svedkom, ktorý mi vedel zodpovedať moje otázky bol červený chodník. Iba on rozprával o dráme, ktorá sa tu odohrala. Najsmutnejšie mi bolo z toho, že som nikde nevidel seba samého. Rozhliadal som sa úplne všade navôkol, ale nenašiel som nič. Až na jednu vec. Vykríkol som od radosti, pretože práve táto vec mi stačila, aby bola moja viera spasená. Pokľakol som na mokrý chodník a ďakoval Bohu, že ma nenechal napospas peklu, že zachránil moju dušu. A preto som tu. Splňte moje posledné želanie, veľmi vás o to prosím."

Kňaz neustále zamračene hľadí do popola. Srdce mu búcha ako splašené stádo divých koní. Zatne päsť. Neverí tomu mužovi už ani slovo. Ten klamár, taká nehoráznosť. Zatne päsť a silno stlačí pery i oči. Potom sa stroho otočí, aby jasne povedal mužovi, čo si o jeho klamstve myslí. Ale jedáleň je prázdna. Je v nej iba on sám. Chce ísť muža hľadať, či sa náhodou neskryl niekde v jeho dome. Lenže upustí od svojho zámeru. Na stole totiž neznámy nechal svoju košeľu. Opatrne sa k nej priblíži a podvedome rozbalí obsah, ktorý zahaľuje. Zrazu padne na kolená. Roztrasie sa ako nikdy predtým. Zavrie oči a zopne ruky. Prepáč, že som ti neveril. Sľubujem, že splním tvoje prianie. Pochovám ho!

Netrvá dlho a kňaz nastupuje do auta spolu košeľou v ruke. Ponáhľa sa, pretože muž istotne nemá veľa času. Pneumatiky zapištia do tmavej noci, keď kňaz poháňa vozidlo smerom k cintorínu. Splním ti tvoje posledné prianie! Spoľahni sa na mňa, tak ako sa spoliehaš na nášho dobrotivého Boha!

 

Koniec

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?