Babičkin dar

Autor: Jozef Harendarcik | 5.2.2013 o 19:45 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  70x

Aleja starých vŕzgajúcich domov sa topí pod ostrým letným slnkom, ktoré vysušuje ich zahlienené telá. Domy, veľmi staré a zradné svojimi nevinnými špinavými oknami, honosne lemujú kamenistú ulicu, tak ako sa náhrobky šľachticov honosne týčia až k nebu. Malé psy, mačiatka a vtáčiky s tichým vrčaním hliadkujú domy, tieto naskutku živé spiace múmie, aby ich žiaden cudzí dotyk nezobudil, pretože ich pomsta by pohltila ulicu spolu s nimi naveky. Každý jeden dom je plný života a smrti, strachu z démonov a Boha. Nie je to ulica prebývajúca v mysli neprebudeného či morbídneho šialenca. Je živou a pravdivou spomienkou na pôrod votrelca, ktorý brázdi intelekt a kalí zrak temným závojom. Votrelec, dar mojej babičky.

 

Oči zvieracích strážcov sa pritisnú k hrdzavým bránam a pokojne sledujú chlapčeka, ktorý kráča po tejto ulici medzi domami. Svojou bledou tváričkou odráža lúče slnka ako spln mesiaca, s maličkými topánkami odkopáva každý väčší kameň, ktorý sa mu postaví do cesty. V pravej ruke drží vŕbový prút, ktorý sa podopiera pleca rovnako, ako puška cínového vojačika. Druhou rukou prechádza po železných rebrách plotov, ktoré po jeho dotykoch znejú ako struny neznámych hudobných nástrojov. Vedľa chlapčeka kráča malý hnedý psík, ktorý jediný z tejto dvojice vníma napätie strašidelnej ulice.

Metafyzické oči mohutných domov, týchto pyšných členov prastarého spoločenstva, sa preberajú z dlhého spánku. Vyrušila ich bytosť belšia než aura umierajúceho svätca. Ten chlapec! Tá jeho naivná dobrota! Tak naivne pokojný! Duše domov zaplavuje prekypujúca nenávisť. Zvierací strážcovia netrpezlivo čakajú na povel k útoku. Ako sa opovažuje človek, belší než sneh, vojsť do nášho čierneho kráľovstva? Chlapček sa prekvapene zarazí, keď sa pred ním zjaví postava jemu navlas podobná. S vystretou pravou rukou a ukazovákom smeruje na cestu odkiaľ chlapček prišiel. Chmúrna tvár sa blyští zlobou, šedé gule bez zorničiek ešte viac zhyzďuje zakrivené hrubé obočie. Silno privreté pery sa skrútia do úsmevu, keď chlapček prechádza okolo neho spolu s vrčiacim psíkom. Počúvni príkaz, kým je ešte čas.

Srdce zvonu v malej vežičke najvyššieho domu sa splaší, keď chlapček otvára bránku a vchádza do tichého dvora   jedného z domov. Na lavičke pod hustou korunou slivky sedí jeho babička. Silnými rukami si utiera spomienkové slzy a neprítomne hľadí kamsi dávno. Keď zazrie vnúčika, ktorý k nej prichádza, jej smutná tvár sa okamžite rozžiari ako to najkrajšie a najmilšie slnko. I tvár chlapčeka sa rozžiari. Sadne si k nej na starú ale mocnú lavičku, položí hlavu na prsia a rukou ju objíme. Tá ho hladká po tmavých vlasoch, z očí jej opäť vytrysknú spomienky. Ani jeden z nich si nevšimne vyslanca prastarého spoločenstva, ktorý opiera svoju tvár medzi rebrá bránky a hľadí na nich svojimi šedými guľami.

„Bola mojou najlepšou kamarátkou, tá Irena." Babička sa zahľadí pomedzi konáre na modré nebo a rozpráva ďalej. „Aj ty si ju isto poznal. Spolu ste raz šúpali zemiaky pri peci. Celý deň sme ťa hľadali, kam si sa podel. Až sme ťa večer našli u nej, ako spolu šúpete tie zemiaky a spievate." Babička nakloní hlavu bližšie k chlapčekovi. „Včera Irena umrela, Jožko." Nastane dlhé ticho, občas prerušované hlbokými povzdychmi babičky. Pýta sa, či je to jeho kamarát. Ten, pri bráne, čo tak pomedzi rebrá bránky načahuje k nim ruky. Psík dvakrát zašteká smerom k neznámemu, vyskočí na lavičku a pritúli sa k chlapčekovi.

„Do školy sme spolu chodili. Irena sa lepšie učila než ja, aj keď otec bil ju aj jej matku. Učiteľkou chcela byť, lebo mala rada deti. Veľmi biedna rodina to bola. Chudobní viac než my. Ach jaj! V jednej sukni chodila aj štyri roky. Keby jej otec nepil, tak by sa mali lepšie, lebo jej mama bola majsterkou na družstve. Ale on len pil a pil... neraz prišla jej mama k nám požičať peniaze. Aj keď naša muta bola pyšná i keď tiež chudobná, vždy jej dala koľko chcela.

Po škole sa vydala ona i ja. Ja za toho Lomničana, haha, keby som znala, že bude taký frfloš na staré kolena... A Irena mala tiež šumného muža. Aj dobrého, s farárom spolu na poľovačku chodili. Nepil skoro nič, iba keď mu umrela matka. On umrel pár rokov dozadu, ty už nebudeš pamätať, bo si ešte malý. Biedna Irena po jeho pohrebe každý deň chodila ku mne. Bála sa ostať doma, lebo ju chodil navštevovať. Aj keď si myslím, že to skorej diabol chodil ku nej, lebo on bol dobrý chlap, ani nemal dôvod sa na ňu hnevať, lebo dobrá žena bola celý život. Ach jaj!

Za totalizmu bolo lepšie než teraz, ale do kostola nám nedovolili. Irena chcela posvätiť dom aj na omšu dať, ale starosta bol kamarát s tými... komunistami, tak pozavierali kostoly a farárom zakázali slúžiť omše. Desať rokov jej chodil muž po dome. Rozbíjal jej nábytok, sklá na oknách, peniaze jej skrýval, a keď spala, tak sa skláňal nad jej hlavu a pozeral celú noc jak spí. Ja som ho tiež videla, keď som bola u nej. Zvreskol mi do ucha, až som myslela, že zošaliem. Odvtedy som už u nej nebola. A keď padol komunizmus, hneď išla za farárom, aby posvätil dom, aj pohreb mal poriadny. Ale domy na našej ulici boli dlhé roky, bez kadidla a myrhy. Ruženec nedokázal potlačiť diabla, čo sa zmocnil našej ulice. Aj keď je teraz každý jeden posvätený... diabla z pekla už nevyženieš. Ach jaj!"

Babička sa na chvíľu odmlčí. Sleduje, ako neznámy chlapec vchádza pomaly do dvora a nespúšťa z nich oči. Nepozná ho, bude to zrejme Jožkov kamarát zo sídliska. Slabým zrakom už babička nerozpozná mŕtve oči, ktoré kríži nenávisť na jeho šedej tvári.

„V noci som sa zobudila na lomoz, ktorý sa ozýval z kuchyne. Pomyslela som si, že to bude dedo. Asi sa zobudil na hlad, tak sa išiel najesť. Lenže dedo spal vedľa mňa. Zobudila som ho a hovorím mu, že niekto sa prechádza po kuchyni, aby sa tam išiel pozrieť. Keď sa odtiaľ vrátil, nikoho nevidel, tak si ľahol opäť spať. Ani nezačal poriadne chrápať, v kuchyni opäť lomoz. Cinkali príbory, taniere, aj chladničku som počula otvárať. Tak som teda potichu a nenápadne vstala, aby ak je to náhodou zlodej, že ho vyženiem preč. Ruku som mala na kľučke do kuchyne a ten neznámy stále tam búchal, ale keď som vošla dnu, nikto tam nebol. Zasvietila som žiarovku, ale nikto nikde nebol. Skontrolovala som vchodové dvere, ale všetko bolo pozamykané.

Tak som teda opustila kuchyňu a vrátila sa naspäť do spálne. Lenže pri mojej posteli dakto stál. Myslela som, že to je dedo, tak som šla k nemu bližšie. Ale čím viac mi oči navykali tme, tým viac som zisťovala, že to dedo nie je. Chudá, nižšia postava. Podľa šatky na hlave a sukni vidím, že je to baba. Reku vzala som od pece latu a jej takú švihnem po krížoch, aby si zapamätala, že bude po nociach chodiť ku nám jak do krčmy. Ale lata mi spadla na zem, keď som spoznala, že je to Irena. Pýtam sa jej, čo chce. Požičať peniaze, alebo múku či chlieb? Ale ona neodpovedala, len tam stála a pozerala na mňa ďalej. Potom sa pomaly začala ku mne nahýnať. Myslela som si, že sa nahýba preto, aby lepšie počula, lebo som šepkala, aby sa nezobudil dedo. Lenže ona sa ohýbala a ohýbala, len od pása dole bola rovnako rovno, ale od pása hore bola nahnutá jak trojuholník. Hlavu tak skrivila, aby mi mohla pozerať rovno do tváre. Oči sa jej zableskli, rovnako ako mŕtvym, keď im zatvárajú poklop na rakve. Načiahla ku mne ruky a volala ma, aby som išla za ňou. Pretože vraj ona je na krásnom mieste a chce, aby som tam šla za ňou. Možno by som šla a možno ne, len keby nesmrdela za spáleným a zhnitým mäsom. Takto smrdi iba diabol. Pach síry a rozkladu. Irenka prišla spolu s diablom a chcela ma zobrať zo sebou. Kľakla som pred ňou na kolená a so zavretými očami som sa modlila skoro do rána, kým mi dedo nedal jednu po papuli, aby som sa spamätala. Irena už v izbe nebola. Potom prišiel za nami jej syn, a povedal, že v noci umrela. Našiel ju presne tak pokrivenú, jak mne sa zjavila. Nikto nevie, ako sa jej to mohlo stať. Sama si to urobiť nemohla.

Ach jaj! Len ja tu hovorím a ty máš dnes narodeniny. Idem do domu a donesiem ti darček, čo mám pre teba."

Babička vstane z lavičky a stratí sa v šere domu. Chlapec toporne sedí ďalej. Oči má plné sĺz, ktoré zmáčajú jeho tričko. Psík so skuvíňaním si vedľa neho zakrýva labami svoje oči. Chlapca ohromil obrovský šok. Telom mu prechádzajú nepravidelné kŕče, akoby bol pod elektrickým prúdom. Babičkin zážitok v ňom vyvolal nepríčetný strach, ktorý sa mu fyzicky zabodáva do vedomia ako klince do rakvy. Mŕtvy chlapec sa oprie o strom a sleduje druhého chlapca sediaceho na lavičke. Niečo nie je v poriadku. Démoni tejto ulice mu dali jasný príkaz, aby chlapca odtiaľto vyviedol, trebárs i na druhý svet. No teraz je neistý. Má pocit, že už na druhom svete je, i keď len psychicky. Odlepí sa od stromu a pomaly pristupuje ku chlapcovi na lavičke. Načahuje svoju mŕtvu studenú ruku, aby sa dotkol teplej a plnej života. Hľadí mu do očí, v ktorých nie je ani štipka triezveho vedomia či iskry života.

Ako švihnutím desivého bičíka sa chlapec preberá zo svojej strnulosti. Hľadí do mŕtvych očí vyslanca ulice. Ten so strachom od neho odskočí ako od jedovatého hada. Babička vyjde z domu, v ruke drží modré autíčko. Chlapček sa usmeje a malou rúčkou si ho vezme. Ďakujem ti, babička. Toto je najkrajší darček, aký som kedy dostal. Už nikdy nedostanem väčší dar. Babička ho pobozká na vlasy a smeruje naspäť k lavičke.

Chlapček sa s babičkou rozlúči a po ulici obkolesenej múmiami smeruje priamo domov. Každý jeden dom si premeriava svojim novým zrakom. Vidí ich naozaj jasne, tak ako nikdy predtým. Ich krvavé telá, čierne duše, i nenávistné myšlienky. Už nie sú pre neho žiadnou hrozbou. Práve naopak: miluje ich. A nie len domy. Miluje každý bojazlivý kameň, diery v kamenistých plotoch, pavúčie nory, ostrý spev vtákov, miluje stromy, ktoré majú konáre posiate očami, slnečné lúče, ktoré mu spaľujú pokožku. Túto lásku mu darovala dnes babička. A on miluje celý tento svet, pretože je plný démonov, strašidiel a povier. Babička darovala svetu votrelca, ktorý miluje všetko na tejto zemi, pretože celý svet patrí iba démonom.

 

Koniec

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?