Anjelský syndróm

Autor: Jozef Harendarcik | 27.5.2013 o 16:26 | Karma článku: 2,92 | Prečítané:  401x

„Karolko, ty ešte nespíš?“ opýta sa mama svojho synčeka, keď začuje smiech spod vankúšov postele. „Ešte nie, mami.“ Vynorí hlavu z perín. Oči mu zaiskria, ihneď naťahuje rúčky k svojej mame. „Pamätáš sa, ako sme raz išli za Mikulášom po darček a ty si sa ma pýtal, čo sú tie svietiace bodky na oblohe?“ Opýta sa a sadne si na kraj postele. Karolko ju objíme okolo krku. „Sú to anjeliky, mami.“ Poučuje a díva sa priamo do maminej tváre. Hlasno sa rozosmeje, až mame zažiaria oči a rozosmeje sa spolu s ním. „Anjeliky na oblohe. Tie, ktoré ma šteklia.“   „A chcel by si vidieť, ako dnes krásne poletujú?“ Chlapec otvorí dokorán ústa, vypleští oči. „Tak poď so mnou. Ocko je na terase a už sa na ne pozerá.“


Obuje mu papuče, oblečie tenkú bundu a na hlavu nasadí šiltovku s tromi prasiatkami. Karolko jednu rúčku vloží do maminej, druhou si tisne k brušku plyšového krokodíla.

„Tu je môj malý chlap." Vyhŕkne otec, keď sa synček s mamou objaví na terase.

„Ja som veľký chlap, ocko." Vysvetľuje a ruku načahuje do výšky.

„Keď si už veľký chlap, tak môžeš pred spaním chvíľu pozorovať ako padajú hviezdy." Odvetí otec a načiahne prst smerom k nebu.

Karolko ohromene zhíkne, podvedome upustí plyšovú hračku. Vo svojom malom živote je prvýkrát svedkom čarovného predstavenia. Nakláňa hlavičku smerom k vesmíru, kde v čiernom nekonečne poletujú hviezdy do všetkých strán. Vzrušenie roztrasie jeho útle telíčko a z úst mu vykĺzne nával smiechu.

„Anjeliky sú tam..." ukáže na nebo, „a aj tu pri mne." Rozosmeje sa o čosi hlasnejšie. „Zase ma šteklia, mami." Obzrie sa za mamou a vycerí zúbky. Chlapcov smiech je nákazlivý, rozosmeje i rodičov. „Šteklia ma, mami." Prevráti oči, zorničky vystriedajú bielka. Zrazu ako svieca padá na kamennú zem.

***

„Je dobre, že ste prišli." Rozhovorí sa doktor opretý o stoličku držiac pred sebou Karolkovu zložku. „Spravil som mu všetky testy. Našťastie má srdiečko v poriadku, pekne vníma. Kolega mi sľúbil, že čoskoro prinesie správu z röntgenu mozgu." Pokojne sa zadíva na rodičov chlapca, ktorým padá kameň zo srdca. „Podľa toho, čo ste mi povedali, si udrel hlavičku o podlahu."

„Bola to poriadna rana, pán doktor." Obom naskočia zimomriavky na tele, keď si spomenú na včerajší večer. „Dostal jeden zo svojich epileptických záchvatov. Nestihol som ho zachytiť, aby nespadol."

„Na hlavičke má poriadnu hrču. Lenže, ukážte mi, ktoré dieťa v Karolkovom veku nemá odreninu alebo hrču." Usmeje sa na skrúšenú matku, ktorá ustarane mlčí a díva sa do roztasených rúk. „Deti, ktoré trpia Angelmanovým syndrómom sú o čosi častejšie vystavované nebezpečenstvu. Nedá sa odhadnúť, kedy sa u nich prejaví porucha chôdze, alebo epileptický záchvat."

„Bude v poriadku, pán doktor?" Konečne sa ozve matka. „Mala som strach, že mu praskla lebka."

„Určite je všetko v poriadku. Nechám si ho tu aspoň dva dni na pozorovanie, aby sme si boli stopercentne istí, že sa mu nič vážne nestalo." Pozrie sa na náramkové hodinky. „Len dúfam, že mi výsledky prinesú čím skôr."

„Stále myslí iba na tých anjelikov." Zasmeje sa matka. Doktor je vďačný za zmenu témy. „Začne sa smiať a ja sa ho opýtam, prečo sa smeje. A on mi vždy odpovie, že ho šteklia anjeliky. Hovorí to tak vážne a tak okamžite, až mám občas pocit, že je to pravda."

„Je to zvláštne, že o tom hovoríte." Doktor sa zamyslí a zahľadí sa na veľký plagát schémy mozgu, ktorý visí na stene. „Zaoberám sa Angelmanovým syndrómom už desať rokov, ale Karolko nie je jediné dieťa, ktoré spomína anjelov. Možno na tom niečo aj bude, možno je to jeden z Božích zázrakov. Uvedomte si, že túto chorobu prvýkrát popísal Angelman a vidíte, že jeho meno a slovo „anjel" lingvisticky nemá od seba ďaleko. A excesívne záchvaty smiechu, ktoré sú hlavným príznakom tohto syndrómu, tento zázrak iba potvrdzujú."

„Každá matka túži po tom, aby sa jeho dieťa čo najviac smialo, aby bolo šťastné. A moje dieťa sa smeje takmer neustále." Matka sa usmeje, ťažoba z nej postupne vyprcháva. „Ak je súčasťou anjelského syndrómu ustavičný smiech dieťaťa, tak si myslím, že je to viac požehnanie ako choroba, či syndróm."

„Požehnanie je i to, čo ste dokázali pre neho vykonať." Vážne prednesie doktor. „Má peknú chôdzu, to nebýva u takýchto detí často. V noci spí, záchvaty má veľmi zriedkavo. Najväčším zázrakom je, že dokáže rozprávať plynulo a múdro. Dokonca v metaforách. To je nádhera. Naučili ste ho žiť a premýšľať."

Dvere nemocničnej kancelárie sa otvoria. V nich sa objaví čiernovlasá sestrička. „Pán doktor, Karolko sa už prebudil."

„Výborne. Tak sa naňho poďme pozrieť."

Opustia kanceláriu a cez čakáreň nasledujú sestričku. Tá otvorí dvere s veselými nálepkami zvieratiek a rukou pokynie rodičom, aby vošli dnu. Čakáreň je takmer prázdna, len na jednej z lavíc sedí staršia žena. Vedľa nej sedí chlapček s ryšavými vlasmi a hlavu opiera robustné rameno svojej matky.

„Môžete na sekundu?" Doktor sa vážne opýta otca, keď matka vojde do izby. Otec súhlasne prikývne. „Nechcel som to hovoriť pred vašou manželkou, ale  mojou povinnosťou je oznámiť to aspoň vám." Hlas o čosi viac stíši, pohľad uprie priamo do mužových očí. „Je tu jedna, málo pravdepodobná možnosť, že Karolko pri náraze hlavy utrpel o čosi vážnejšie poranenie. Podľa mňa je na to mizivá šanca, lenže kým neuvidím výsledky röntgenu mozgu, tak tá šanca tu je." Na chvíľu sa zamyslí, či robí dobre, že sa chystá nepodložene vyľakať už aj tak ustarosteného otca. „Za istých okolností, by mohol mať krvácanie do mozgu. A keďže od včera večera istá doba už prešla, mohlo by to byť pre Karolka kritické."

 

Steny izby sú posiate motívmi z kreslených rozprávok. Police sú plné hračiek a obrázkových kníh. Tri postele sú prázdne, na štvrtej sedí Karolko, chrbtom sa vnára do veľkého vankúša. Z ruky a z hrude mu vedú kábliky, ktoré putujú do počítača. Ten potichu na obrazovke zobrazuje v grafoch všelijaké hodnoty.

Keď do izby vojde jeho mama, líčka a oči sa mu radosťou rozžiaria. Načiahne ruky, sestrička mu zašepká, aby ešte chvíľu pokojne ležal, až potom bude môcť ísť k mame. Chlapec statočne počúvne. Po chvíli dnu vojde otec s doktorom.

„Ako sa má môj veľký chlap?" Opýta sa otec. Mama pohladí chlapca a pobozká ho na líce.

„Ale ja nie som veľký chlap, oci." Začudovane prednesie. „Pozri, aký som ešte maličký chlapček." Unavene zaklipká očami, mierne zatrasie hlavou, ktorá je obalená obväzom. „Trochu ma bolí hlavička."

„To nič. To prejde." Chlácholí matka a chytí ho za ruku. „Zajtra ťa už bolieť nebude."

Chlapček sa hlasno rozosmeje. Excesívne záchvaty smiechu, pomyslí si doktor a popritom nervózne hľadí na hodinky. Nestáva sa často, žeby musel čakať na výsledky tak dlho.

„Sestrička sa o teba dobre stará?" Chytro sa opýta mama, keď vidí, ako mdloby padajú do chlapcových očí.

„Danielka je moja frajerka, mami." Zahanbene sklopí zrak, bledé líca sčervenajú. „Dala mi pusu na líčko." Všetci sa zasmejú nad bystrosťou dieťaťa. „Budeme ešte pozerať na..." Opäť ho premôžu závrate. Matka sa pozrie na doktora, čí je tento jav v poriadku.

„Keď prídeš domov, budeme sa pozerať na hviezdy ako budú padať." Uistí ho otec.

Karolko sa nadšene rozosmeje. Vycerí zúbky, oči sa mu rozžiaria. Pozerá raz na mamu, raz na otca, potom na doktora a sestričku Danielku a neprestáva sa smiať. Mama ho chytí za ruku a rozosmeje sa spolu sním.

„Mami. Anjeliky ma šteklia." Neprestáva sa hlasno smiať, rovnako ako aj mama. „Anjeliky ma šteklia." Danielka ho chytí za druhú ruku a takisto sa rozosmeje. Karolko otáča hlavou a smeje sa úprimne a nádherne. Doktor pociťuje, ako ho nervozita opúšťa. Tvár chlapca mu prináša do duše pokoj. Neubráni sa smiechu. Prekvapene spozoruje, že v izbe sa všetci radostne a úprimne smejú.

Zrazu Karolko stíchne a pustí ruky mamy a Danielky. Vylezie z postele, ťarbavo si pošúcha hladké čelo. Nakoniec izbu potichu opustí.

***

Silná žena nervózne hľadí na nástenné hodiny v nemocničnej čakárni. Dnes si dáva doktor akosi načas. Pohladí svojho syna, ktorý ju objíma. Dúfa, že doktor nezabudol na to, že sú objednaní na kontrolu. Už po niekoľkýkrát sa začíta do plagátu, na ktorom sú spísané všetky príznaky Angelmanovho syndrómu. Posledný bod hovorí o tom, že pacienti môžu mať halucinácie v podobe anjelov, alebo iných nadprirodzených bytostí.

Ryšavý chlapček sa zrazu rozosmeje. Jeho hlas sa odráža od stien nemocnice. Máva rukami, akoby od seba niekoho odháňal.

„Pśt!" Napomenie ho matka. „Aby sa pán doktor na nás nehneval."

„Ale keď anjelik ma šteklí, mami?"

„Anjelik? Panebože na nebesiach. Aký anjelik? Veď tu nikto nie je." Zachmúri sa. Nemá pochopenie, pre bláznivé výmysly svojho dieťaťa. „A má aj nejaké meno, ten tvoj anjelik?"

„Volá sa Karolko, mami. Ten anjelik sa volá Karolko." Pritisne sa k svojej mame a neprestáva sa smiať.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?