Truhla pre púpavy

Autor: Jozef Harendarcik | 6.11.2013 o 19:28 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  135x

„Sú takmer ako my, len nemôžu chodiť.“   Daniel Chamowitz (izraelský biológ)

 


Truhla pre púpavy

 

Stalo sa zvykom požierať to, čomu nerozumieme.

Zvykom Nikolety a Martina je spolu sedieť po nociach na vŕšku opusteného cintorína.  Medzi čudne skrútenou brezou a kvitnúcim rubášom vŕby je miesto, kde si v podvečer postavia stan. Dá sa tam ležať pohodlne, pokojne a, ak by to bolo nutné, večne.

Ešte pred tým, než tma pohltí nekropolu, Martin, študent informatiky, poznáša ťažké kamene, vysušené náhrobné kvety a vlhké prúty - všetko čo je potrebné na vytvorenie ohniska.  Nikoleta, študentka klasických jazykov, za ten čas rozpaží ruky, vyzuje si sandále a v dlhých šatoch sa krúti po vŕšku okolo zarastených hrobov. Nadvihne hlavu smerom k tmavému nebu a privrie oči. Necháva sa unášať nemými výkrikmi pochovaných. Martin s úsmevom hľadí na svoju priateľku, zatiaľ čo sekerkou roztína poleno na tenké triesky. Vybrúsené hroty prútov prepichnú paradajku a mäso. Nikoleta preruší tanec víly. Znechutene hľadí na zdvorilého netopiera, ktorý poletuje nad jej dlhými hnedými vlasmi. Nočný tvor žiada o valčík.

Pri najbližšom hrobe pomedzi vysokú trávu naťahuje svoju žltú hlavu púpava. Tajne pozoruje zaľúbencov. Vďaka svetelným a zvukovým vlnám, ktoré k nej prúdia, vníma každý ich pohyb a každé slovo. Jemne zatrasie korienkami, ktorých signál cez hrudy hliny nájde svojho prijímateľa. Aj my sme boli mladé. Pár metrov od púpavy rastie jej kvetinová priateľka. Odpovie jej rovnakým spôsobom. Stále sme. To iba slnko rýchlo prichádza a odchádza.

Tma zahluší posledné lúče slnka. Cintorín je osvetlený plameňmi z pahreby. Martin položí na tácku opečené mäso a zeleninu. Mäso má pre seba, zelenina je pre Nikoletu. Na púpavu prichádzajú sny. Korienkami vyšle signál k svojim trom deťom. My sa chceme ešte hrať, mami. Nechceme ísť spať. Vníma, ako sa deti smejú, pretože ich šteklia nožičky mravcov, ktoré lezú po ich stonkách. Púpavová mama z listov uvoľní  jemnú vôňu, ktorá značí, že bude nahnevaná, ak ju ihneď nepočúvnu. Po chvíli sa tri malé žlté hlávky mierne sklonia k zemi. Dobrú noc.

„Vidím, že si na mňa zabudol." Ozve sa cintorínom nahnevaný hlas Nikolety. Púpava ešte na chvíľu premôže spánok a zahľadí sa na milovníkov pochmúrneho divadla. „Len mi nepovedz, Martin, že si mi zabalil iba jednu paradajku."

„Blázniš?" Nevrlo sa pomrví Martin. Nespúšťa zrak z blikotavých plameňov. „Jedla máme plnú tašku. Zabudol som iba na chlieb. Mäsa je habadej."

„Zabudol si, že už tri týždne jem iba vegetariánsku stravu."

„Teba to ešte neprešlo?" Prekvapene sa na ňu zahľadí. „Tak sprav dnes výnimku. Nič sa ti predsa nestane. Zajtra môžeš v konzumovaní byliniek pokračovať."

„Nezjem nič, čo ešte nedávno žilo a dýchalo. Nerozumieš? Nejem zvieratká." Nikoleta stráca trpezlivosť, z čoho je Martin prekvapený. Nikdy ju nevidel v takomto stave zlosti.

„Zlatko, ľudia od nepamäti jedli zvieratá. Chovali kravy a prasce, pásli kačky a husi, vykrmovali kurence a zajace. Bez mäsa ťa čoskoro porazí. Máme v génoch konzumovanie aj toho, čo nedávno dýchalo a žilo."

Nikoleta sa sklamane odtiahne od priateľa a zapáli si cigaretu. „Zvieratá, dokonca aj tie najmenšie, majú myseľ, majú vedomie a istotne aj dušu. Martin, ja som vyrastala medzi mačkami a psami a viem, že sú rovnakí ako človek. Odlišujú sa od ľudí iba spôsobom vnímania a uvažovania. Inak sú to rovnako úžasné bytosti, ako sme my. Je naozaj prazvláštne a priam nechutné zjesť zajačika alebo kačičku. Dokázal by si zjesť človeka?"

Martin sa zarazene na ňu zahľadí, nie je si istý, či má aj odpovedať. „Jasné, že nie."

„Tak vidíš. A dokázal by si zjesť prasiatko, ktoré by pokojne mohlo žiť ako člen rodiny?" Martin sa rozosmeje, Nikoletu to v karhajúcom monológu neodradí. „Tak ako nedokážeš zjesť psa alebo mačku, tak by si nemal jesť ani prasiatko." Martin sa ju snaží umlčať mávnutím ruky, avšak neúspešne. „Je tiež dokázané, že bezmäsitý životný štýl si volia ľudia, ktorí sú podstatne inteligentnejší, než ostatní. To je ďalší dôvod, prečo verím, že konám správnu vec."

Také a podobné reči sa nesú cintorínom, no ríša snov nedovolí púpave vypočuť slová Nikolety dokonca. Korienkom jemne pohladí korienky detí a každému daruje kvapku vody, aby neboli do rána smädné. Skloní hlavu. Už nevníma, ako na jej žltý kvet priletí nočná moľa a vrtením tela spríjemňuje spánok.

 

Sen, umelecké dielo ducha. Snívajú ľudia, zvieratá... i púpava. Hustá hmla sa lepí na stan i na telá kvetov. Tma vôkol nekropole obaľuje vedomia do snov a fantázií. Snov o láske, o hlade, o temnote.

Korienky púpavy nervózne pulzujú a napínajú sa. Hlavička na stonke sa kýva zo strany na stranu, ako pri miernom vánku. Vedomie púpavy je plné hrôzy. Sníva sa jej o Nikolete. Tá sedí pri ohni, ktorého svetlo zaplavuje vesmír. Dievča sa nemo díva na púpavu. Bez slova a pohybu vnára svoje hrozivé oči na kvet a na tri malé žlté hlávky. Zrazu Nikoleta otvorí ústa dokorán. Hlava dievčaťa už nemá ani oči, ani nos. Celú tvár pokrývajú otvorené ústa, v ktorých sa lesknú zuby a... temnota. Púpave sa zdá, že ak by vopchala list do tých otvorených úst, dotkla by sa pružnej temnoty.

 

Ranné slnečné lúče pomaly tiahnu po zarosenej nekropole. Tráva, stromy, kríky a kvety sa prebúdzajú do nebesky žltého objatia. Prebúdza sa aj pochodujúci a poletujúci hmyz, spevavé vtáky a fúzaté hraboše. Korienky rastlín spokojnosťou a šťastím rozvibrujú hlinu cintorína. Nadvihnú hlavičky a stonky. Vŕšok nekropole sa zrazu stáva voňavou záhradou. Púpava pri vnímaní smiechu svojich detí pozabudne na strašidelný sen.

„Som príšerne hladná." Nariekavo prednesie Nikoleta a vylezie zo stanu. S rukou pritisnutou na brucho sa skryje za strom, aby sa vyrovnala s včerajšou paradajkou.

„Tak sa najedz." Prakticky prednesie Martin a s prútom sa špára vo vyhasnutej pahrebe. „Keď si hladná, tak ber, čo je. Je to síce chúďatko zvieratko, ale ak ti jeho mäso odoženie bolesť a smrť vyhladovaním..."

„Chúďatko zvieratko ja nezjem." Takmer naňho zavreští. Bolesti žalúdka sú neznesiteľné. „Predvčerom som držala diétu a včera, kvôli tebe, lebo nemyslíš na svoju priateľku a aj preto, že si idiot, som mala iba jednu paradajku."

„Tak poďme domov." Martin vyberie z batoha klobásu a s chuťou sa do nej zahryzne.

„Zošalel si? S takým žalúdkom sa dostať domov? Neprejdem ani krok, kým niečo nezjem."

„Klobásku?" Nadvihne ruku s mäsom a zatvári sa naozaj nevinne.

Nikoleta zohnutá ako starena si zachmúrene premeriava hroby. Rozstrapatené vlasy sa jej lepia na čelo a ramená. Jej šaty sú pohúžvané a plné dymu. Telo sa jej trasie od hladu a bolesti. Očnú linku má rozmazanú po tvári, rovnako ako aj vyzývavý rúž. Púpava ju pozoruje a spomína si na svoj sen. Je ešte strašnejšia, než aká sa mi prisnila. Keď si Nikoleta hlasno zívne, púpavu objíme ľadový strach. Vníma jej otvorené ústa, v ktorých vidí to, čo videla v sne. Je to živá tma - temnota. A táto temnota sa díva priamo na púpavu.

Zrazu Nikoleta mátožne pribehne k púpave a jej trom detičkám. Nalakovanými pazúrmi vytrhá trávu, ktorá obkolesuje štyri púpavy. Chvatne zaborí svoj nos do hlavy matky a silno nasaje do seba jej vôňu. Púpava rozvibruje svoje korienky a vyšle do okolia výstražné signály. Nikoleta odtiahne od nej svoj nos, na hlávke zanechá nepríjemný hlien. Vnorí svoju ruku do hliny pod jednu z troch maličkých púpav. Deti premôže strach, vyplašene zhíknu. Matka neustále vysiela signály o pomoc. Jej manžel, ktorý je pár metrov od nej, signalizuje, že je pomoc už na ceste.

Ruka vytrhne z pôdy malú púpavu aj s korienkami. Z blízka si obzerá kvet, ktorý sa od strachu nedokáže ani nadýchnuť. Ústa, v ktorých prebýva temnota, sa otvoria. Matka hlasno skríkne a korienkami objíma svoje dve deti. Z pórov stonky sa šíri nepríjemný pach, ktorým sa snaží príšeru odohnať. Ústa pohltia kvet, potom stonku a korienky. Nikoleta slastne privrie oči a s ústami zafarbenými nažlto vychutnáva raňajky.

Pôda cintorína je plná signálov rastlinnej ríše. Niektorí utešujú matku, iní zbroja do útoku. Desiatky chrobákov a podzemných zvierat vníma prosby a náreky. Jediní, ktorí pokojne odpočívajú na vŕšku cintorína sú spráchnivené ostatky pochovaných.

Nikoleta siaha po ďalšej malej púpave. Podvedome vníma zvláštne pachy a vibrácie v zemi, avšak hlad zaslepuje jej vnemy. Vnorí prsty do zeme. Mravce rýchlo lozia zo zeme na Nikoletine ruky a nohy. Štípu ju na pokožke a vnárajú do nej svoj mravčí jed. Nikoleta vytrhne ďalšiu púpavu. Z chvejúcich sa korienkov povyťahuje dážďovky, ktoré bránia rastlinu vlastnými telami. Za ťažkého stonu matky si dievča vkladá ďalšiu púpavu do svojich úst.

Martin s pískaním balí stan do batohu. Nevšimne si, ako mladý netopier poletuje okolo Nikoletinej hlavy a pazúrmi jej dvíha pramienky pšeničných vlasov. Snaží sa ho odohnať rukami, z ktorých kvapká žltá krv. Vysoké stromy výstražne trasú listnatými konármi. Jeden sa ulomí a hlasno padá na zem.

Nikoletin svet je však zameraný na tretiu púpavu. Jemne ju opäť vytiahne zo zeme. Druhou rukou pochytí vysokú púpavu a odlepí jej hlávku od tej malej. Ako by ju tá veľká púpava bránila, pomyslí si Nikoleta a vnorí do rakvy, v ktorej prebýva temnota, tretí kvet.

Zápästím si pretrie sliny na ústach a načiahne ruku po veľkej púpave. Zrazu sa z hustej trávy vynorí hlava veľkej užovky. Nikoleta poskočí a hlasno skríkne. Had sa pomaly plazí k jej nohám, z úst ako bič praská dlhý jazyk.

„Môžeme vyraziť?" Opýta sa Martin, ktorý je pripravený na cestu. „Najedla si sa dosť?" Posmešne sa opýta, keď zbadá žlté fľaky na ústach priateľky.

„Myslím, že teraz už cestu domov zvládnem." Rezko vykročí k Martinovi a pochytí ho za ruku.

„Zvieratá neješ, pretože sú ako my. Akú máš istotu, že rastliny nie sú takými istými hodnotnými bytosťami, ako sú aj ľudia a zvieratá?"

„Len poď, Martin. Máš už z tohto miesta halucinácie. Prídeme domov a bude dobre." Sarkasticky prednesie Nikoleta a ruka v ruke vykročia úzkou cestou dole vŕškom. Nachvíľu sa ešte obzrie za seba. Nad vytrhanou trávou a rozrytou zeminou stojí so sklonenou hlavičkou... púpava.

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?