Drevená žirafa

Autor: Jozef Harendarcik | 20.10.2015 o 13:43 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  76x

„... a videl som stádo  cválajúcich žiráf strácať sa v horiacom lese, a olizovať plamene...“                                                                                                              Legenda fúzatého pytliaka

 

Drevená žirafa

 

            Je práve čas raňajok, preto skupinka elegantne odetých dám postáva okolo košatej akácie a tvári sa, akoby sa čosi stalo. Slnko sa pomaly vynára z neďalekej džungle a tak savanu zaplavuje horúci oceán, v ktorom sa kde - tu prešmykne pozabudnutý nočný vetrík.

            „Stavím sa, milé dámy, že o nás práve klebetia,“ ako prvá sa ozve žirafa Klaudia a potajme dlhým krkom ukáže na strom za riekou, kde sa pasie podobné stádo žiráf.

            „Veď o kom inom by len mohli štebotať?“ odpovie jej Izolda, zatiaľ čo ostatné žirafy ďalej prežúvajú šťavnaté listy a nenápadne požmurujú na spomínanú skupinu za trblietajúcim sa potôčikom.  

            „Celý deň si napchávajú žalúdky a popritom zvládajú poohovárať celú Afriku,“ pokračuje Klaudia a pyšne sa naparuje svojim najrobustnejším telom medzi žirafami.

            „Moja stará mama kedysi hovorila...“ pridá sa staručká Lýdia.

            „Viete, že jedna z nich má nemanželské dieťa?“ Klaudia skočí do reči žirafej babičke. Všetky nahlas zhíknu, no neprestávajú prežúvať ďalej. „Neviem to naisto, ale vraj sa párila s tým... aké má len meno...“

            „Volá sa Lolo,“ pomôže Izolda a dlhokánskym jazykom sa poškriabe v nose. „Vraj ten gavalier chodí na dovolenky k Nílu a necháva sa kŕmiť dobrotami od turistov. Pche! A potom sa s tým doma vychvaľuje naivným slečinkám.“

            „Moja stará mama kedysi hovorila, že ten, kto...“ o čosi hlasnejšie sa snaží pridať ku konverzácii staručká Lýdia.

            „Neznášam, keď na nás takto zazerajú,“ rozhorčene riekne Klaudia a zachmúri sa na klebetnice za riekou. „Takýmito planými rečami iba špinia dobré meno milým a slušným žirafám.“ Klaudia hrdo napne hruď, aby žiadna nebola na pochybách, že i ona patrí medzi milé a slušné žirafy. „Ak by prestali už konečne klebetiť...“

            Náhle sa pod stromom ozve šialený krik, akoby kohosi z kože drali. Na chvíľu prestanú prežúvať a svoje maľované hlavy obrátia smerom k babičke Lýdii. Tá so zavretými očami a navretými žilami na krku vrieska ako zmyslov zbavená.

            Keď starenka zbadá, že jej už konečne venujú pozornosť, zareční ako prorok: „Moja stará mama kedysi hovorila, že ten, kto veľa ohovára, nedokáže udržať vetry.“ Lýdia si odtrhne zo stromu lístoček, aby žirafy mali čas spracovať vo svojich hlavičkách zdedenú múdrosť. „A nielen udržať,“ pokračuje Lýdia svojim prísnym a trasľavým hlasom, „ale vraj ich vetry smrdia ako samotná pekelná síra. Akoby sa žirafa vrátila z krajiny, v ktorej vládne Ten bez parožkov, kopýtok a chvosta.“

            „Strašíte nám malú Martinku,“ napomenie babičku ktorási z žiráf. Všetky hlavy sa náhle obrátia smerom k najmladšiemu členu stáda. Mladučká dáma Martinka v pomykove gúľa očami a ďalej zubami melie listy vo svojom pyšteku. 

            „Vy si myslíte, že dnešná mládež nemá rozum?“ napajedí sa babička, ktorá nie je spokojná s tým, ako ľahkovážne prijali jej pravdu právd. „Tá by dokázala prekabátiť nás všetky, čo sme tu.“

*

            Červený kotúč afrického slnka prepláva do stredu oblohy, aby vyhnal zo savany všetky tiene, pod ktorými by sa mohli ukryť zvieratá nespokojné s jeho horúcimi lúčmi. Iba košaté koruny akácií sú voči nemu odolné a tak skupinka žiráf pod nimi ďalej pokojne prežúva zelené listy.

            „Toto už je naozaj vrchol!“ hromží statná Klaudia a hrozivo zažmúri svoje modré oči s dlhými riasami. „Že sa nehanbia, pľuhy jedny strakaté!“

            Všetky žirafy zbystria pozornosť a nenápadne nakúkajú opäť k stádu svojich spolučeľadníc za zurčiacim potokom, v ktorom krokodíly a hrochy hrajú prastarú hru - kto najsilnejšie uhryzne.

            „Vytŕčajú sa ako vyfintené modelky,“ pridá sa Izolda s natiahnutým krkom, ktorý pripomína maják na konci sveta. „Turisti si fotia krásy našej predrahej Afriky a ony... tie šteklovky... sa naparujú pred bleskami fotoaparátov, akoby práve ony boli tými najčarovnejšími stvoreniami v rezervácii.“

            „Moja stará mama hovorievali...“ prihovára sa Lýdia.

            „Pozrite, ancijáša jeho!“ hlasno zašušká Klaudia. „Stoja vedľa seba tak, aby sa všetky zmestili do záberu fotoaparátov. Krútia hlavami,  aby ich bolo vidieť z každého uhla. Pche!“

            „Moja stará mama hovorievali...“

            „A ako dvíhajú svoje kopýtka,“ posmešne sa pridá Izolda. „Raz tak, potom onak, a teraz takto...“ Krúti svojimi krivými nohami, aby ukázala, ako sa susedné žirafy nehorázne paprčia pred ľuďmi.

            Náhle sa strom silno roztrasie a odkiaľsi z hustej koruny vychádza chrchľavý rev. Všetky vystrašene odskočia, aby im na farebné chrbty nevyskočil lev či hyena. Avšak čoskoro pochopia, kto je za ten hurhaj zodpovedný. Babička Lýdia hryzie do úzkeho konára a natriasa celým stromom. Z papule sa jej tiahne dlhá slina, z hrdla jej vyvierajú prečudesné škreky. Keď babička vidí, že konečne dosiahla svoje, pustí haluz a riekne: „Moja stará mama hovorievali, že blesky z tých fotoaparátov spôsobujú hlasné vetry.“ Spokojne pokyvuje hlavou a sleduje nemé tváre, ktoré síce neprestali prežúvať, ale tvária sa, akoby sa zamysleli nad pravdou, ktorú kedysi staré žirafy ešte ovládali.

            „Idú sem ľudia,“ náhle skríkne jedna z nich. Prestrašene skrútia svoje dlhé krky smerom k džípu, ktorý vráža svoje robustné kolesá do potoka a kazí hru zvieratám s dlhými zubami a zablatenými papuľami. „Istotne aj nás si budú chcieť fotiť, ako hentie modelky.“

            „Pche!“ odpľuje si Klaudia a načahuje krk smerom k autu. „Nech si len fotia, mne je to jedno.“

            „Máte pravdu, sestry,“ aj babička je nadmieru rozčertená. „Nech si nás fotia, ale ja sa im otočím chrbtom. Nepotrebujem mať problémy s vetrami.“

            Napriek všetkým slovám, žirafy hľadia priamo k návštevníkom. Papule naťahujú do priateľských úsmevov, a ak náhodu je jedna z nich clonená tou druhou, jednoducho sa postaví pred ňu, za čo sa strhne malá hádka, ktorú vie rozpoznať iba skúsený žirafológ.

            „Pozri mami, aké sú nádherné tie žirafky,“ vykrikuje dievčatko v džípe a ak by mohlo, vystískalo by všetky zvieratá pod akáciou.

            Žirafy polichotené takýmito slovami krútia svoje nôžky raz tak, a raz onak. Krútia hlavami z boku na bok, aby ich fotoaparát, ktorý neprestajne stláča chlapec, zachytil všetky drahocenné škvrny na ich vysokánskom tele.

            „Martinka, len nevychádzaj z auta!“ okríkne dievčatko jej mama a ovieva sa širokým vejárom. „Mohol by ťa zožrať lev.“

            „Poďme už do čerta,“ znudene sa ozve fúzatý muž za volantom - dominantný samec ľudskej svorky v drkotajúcom džípe. „Je mi horúco ako v...“ poťahuje z hrubej cigary zapichnutej v ústach a hľadí na robustné zadky hrochov, ktoré práve vykonávajú svoju poludňajšiu toaletu.

            „Počuli ste?“ nenápadne sa spytuje Lýdia a ozlomkrky krúti obnoseným chvostom, aby turisti zbadali, aká je šikovná. „To dievčatko sa volá rovnako, ako naša mladá dáma.“

            Žirafa Martinka, ktorá útlym telíčkom skrášľuje fotku k dokonalosti, v pomykove gúľa očami a ďalej zubami melie listy vo svojom pyšteku.

*

            „Akí sú len pozorní a všímaví, tí ľudia,“ riekne Klaudia neskôr, keď sa slnko začína pripravovať na svoj čarovný západ. „Dokážu správne ohodnotiť, kto je a kto nie je pekný. Táto vlastnosť sa mi na nich páči asi najviac.“

            „Videli ste, milé dámy?“ pridá sa Izolda. „Tie modelky si neobzerali tak dlho, ako nás. Vidno, že ľudia sú na vrchole živočíšneho rebríčka. Všetko vedia najlepšie.“

            „Neviete, čo tomu samcovi trčalo z pysku?“

            „To bola cigara. Vytvorili ju z ohňa a dymu.“

            „Počula som, že raz takouto cigarou podpálili džungľu. Plamene šľahali až do neba.“

            „Myslíte, že oheň nejako chutí?“ spytuje sa niektorá z žiráf.

            „Moja stará mať vravela...“

            „Či už oheň chutí alebo nie, je mi srdečne jedno,“ riekne Klaudia a všetky prekvapene prestanú prežúvať. „Nebudem sa opičiť po žiadnej z nich,“ ukáže smerom k žirafám za potokom. „Počula som, že hentie ohyzdy na druhej strane,“ pokračuje Klaudia a jej kamarátky nachvíľu pozabudnú dýchať, „vraj, keď začne horieť, tak sa rozutekajú priamo do horúcich plameňov.“

            „Moja stará mať vravela, že ohnivé plamene...“

            „Prečo by to robili?“  

            „To neviem,“ pripustí Klaudia a zamyslí sa. „Iba som započula, že v ohni máte pocit, akoby ste sa ponorili do chladnej rieky. Vraj je oheň tak príjemne teplý, že vás ovlaží rovnako ako chladná voda.“

            „A ja som kdesi počula, že vraj chutí ako med a hladí pokožku ako milenec.“ Všetky sa pri slove milenec rozchichocú.

            „Moja stará mať vravela, že ohnivé plamene nie sú nijako nebezpečné. Ale ak sa zmiešajú s vetrami, ktoré sú privodené ohováraním a bleskami z fotoaparátov, tak môže nastať výbuch,“ konečne dopovie Lýdia, ktorá si nepríčetným škrekom opäť vydobyje slovo.

            „Nech je, ako chce,“ rozhodne riekne Klaudia, „nebudem utekať za ohňom, ani keby stravoval celú Afriku. Nebudem sa opičiť. Ja som Klaudia, a mám vlastný rozum.“

            Žirafy pod akáciu súhlasne pokyvujú hlavami a opäť sa pustia do prežúvania.  

            „Dievčatá, dievčatá...“ náhle sa prirúti žirafiak a ledva chytá dych. „Už ste to počuli?“

            Žirafy netrpezlivo prežúvajú a čakajú, akú novinu či klebetu im priniesol.

            „Pozrite sa na džungľu.“ Žirafiak rozrušene skláňa dlhý krk až ku kopytám a s vyplazeným jazykom sa snaží upokojiť srdce.

            „Džungľa horí,“ riekne ohromene jedna z nich, no dym a žeravý vzduch, ktoré sa vynárajú zo zelených korún stromov, zacítia už všetky.

            „A čo má byť, Miško?“ okríkne ho Klaudia. „Nám je to jedno.“

             Žirafiak Miško sa neveriaco díva na čriedu pyšných, ale nádherných zvierat. „Tak potom prepáčte, dámy, že som vás vôbec obťažoval,“ dvihne hlavu a už sa zberá k odchodu, keď sa na chvíľu ešte pozabudne. „Ak chcete, môžete k ohňu bežať so mnou.“

            „Ani nápad,“ skríkne babička Lýdia, trasúca sa od zlosti. „Vieš, čo robí oheň s vetrami?“

            Miško má pocit, že žirafy pod touto akáciou potratili rozum. „Ako chcete,“ kričí, keď sa rozbehne smerom k pralesu, „ale dievčatá z tlupy za potokom tam bežia takisto.“

            Všetky sa obzrú tým smerom... a naozaj! Stádo zlých žiráf, ktoré istotne celé dni ohovárajú obyvateľov Afriky a vytŕčajú sa pred turistami, berú kopytá na plecia a bežia priamo do ohnivých jazykov.

            „Aspoň vidíte, že som hovorila pravdu. Každá je ako tá druhá. Ale ja sa opičiť nebudem,“ podotkne Klaudia.

            „Ktovie, ako taký oheň chutí,“ zamyslí sa Izolda.

            „Hádam sa nechceš aj ty k nemu rozbehnúť?“ neveriaco krúti hlavou Lýdia.

            „Čo ma po vás,“ Izolda namyslene skrúti pysky a vnorí si jazyk do nosa. „Ja nikoho neohováram a ani sa nenechávam oblievať bleskami. Idem tam.“ Nečaká na odpoveď a rozuteká sa k plameňom, ktoré sú čoraz bližšie a postupne preskakujú i na stromy savany.

            „Keď tak nad tým premýšľam,“ po chvíli riekne starenka Lýdia, „už pár dní mam zaseknuté vetry. Prakticky by som nemala spôsobiť žiaden výbuch.“

            „Pokojne povedz, že chceš byť v ohni skôr, ako hentie modelky,“ sklamane ju okríkne Klaudia.

            „Predstav si, ako zajtra ráno sa nám budú tie šteklovky vysmievať a rozprávať sa o ohni. A my budeme tupé ako zebry a krky budeme naťahovať do prasknutia, aby sme počuli, ako si šepkajú o ohnivej chuti a o objatiach ako od milenca. Preto ja idem.“ Babička Lýdia sa trasľavo rozbehne a nechá prekvapené stádo za sebou. Avšak po chvíli sa k nej pridávajú ďalšie a ďalšie žirafy. Každá so svojou vlastnou výhovorkou.

            „Ty nie si zvedavá na požiar?“ spytuje sa Klaudia malej Martinky. Pod stromom ostali už iba ony dve.

            Martinka krúti ústami, nakoniec odpovie: „Ja nepotrebujem utekať k ohňu.“

            „Vy mladí máte iné zmýšľanie, než my dospelí. Ste rozumní, takmer ako ľudia.“

            Martinka prežúva a namiesto odpovede zvedavo sleduje plamene, ktoré preskočili na veľké množstvo akácií a postupne zachvacujú savanu ďalej.

            „Zajtra budem ako hlupaňa,“ zdôveruje sa Klaudia. „Preto sa idem i ja pozrieť.“

            „Nevadí ti, že budeš ako tie ostatné?“ spytuje sa mladučká žirafa a už len pozoruje Klaudiine robustné telo cválajúce k ohnivým jazykom.

Martinka sa pousmeje nad tým, ako sa tieto dámy zbytočne namáhajú. Je naozaj pravda, že mladá generácia myslí odlišne a zrejme aj o čosi múdrejšie. Nie, ona nebude behať priamo do ohnivej periny. Ani za svet! Ona ešte nepotratila rozum. Naopak! Bude čakať. Pomaly bude trhať listy zo stromu a bude čakať, kedy oheň príde za ňou. Kedy on sám sa dotkne jej nádhernej pokožky, kedy on sám sa jej rozplynie na jazyku.  

            Martinka sleduje, ako sa divoké plamene neprestajne posúvajú smerom k nej. Do nosa ju udrie zápach spálených stromov a mäsa. Vytešene postáva, bez jediného pohybu, akoby i ona bola z dreva. Už teraz si predstavuje, ako sa zajtra podelí so svojimi dojmami s Klaudiou, Lýdiou, Izoldou i s ostatnými žirafami. Aj ona porozpráva o náruživých a presladkých objatiach ohňa. Zajtra...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?