Prilieta z mŕtvych krajín

Autor: Jozef Harendarcik | 16.12.2019 o 13:05 | (upravené 16.12.2019 o 13:14) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  147x

            Kvetná nedeľa. Najvýznamnejší sviatok v mojom živote.

             V ten deň si oblečiem najtmavší oblek a najdrahšiu kravatu, akú som si mohol za života dovoliť. Na hlavu tmavohnedý klobúk, ktorý mi kúpila žena na jarmoku ako poďakovanie za to, že už do Brna za robotou viac nepôjdem, ale ostanem pri nej doma, pod Tatrami. Na omšu si vezmem čierny spevník so zlatým krížom na vrchu a krvavočervenými stužkami vo vnútri. Do vrecka si dám ruženec z hnedého dreva. Objavil som ho na rakúskom smetisku medzi obrazmi svätých a bicyklami. Takto vystrojeného ma môžu aj pochovať. Ako mŕtvy by som sa sám sebe páčil

            Po omši si sadnem na lavičku pred domom a pokojne si hoviem, až kým ma žena nezavolá na obed. Nad hlavou mi šuštia konáriky sliviek, na ktorých začínajú kvitnúť kvety. Pomedzi ne sa derú slnečné lúče a svieži podtatranský vzduch. Ak by mi teraz niekto povedal, že zajtra ráno mi bude biť umieračik, nehádal by som sa. Dnešná Kvetná nedeľa je dokonalá.

            Slabým zrakom pozorujem konáre, na ktoré si čoskoro sadne môj predrahý brat a spustí svoju melódiu. Chodieva raz do roka, práve na tento sviatok. Už šesťdesiatpäť rokov. Do dnešného dňa som nikomu neprezradil, akú vzácnu návštevu tu mávam. Kto by mi uveril? Pokladali by ma  za ešte väčšieho blázna, než doteraz. Každý rok tu prilieta jeden neobyčajný vtáčik. Sadne si na konár a pozoruje ma raz jedným okom, potom druhým. Po celý ten čas šteboce. A ja mu občas aj niečo odpoviem. Máš pravdu, k jazeru sme chodiť nemali.

            V tomto škovránku sídli duša môjho najmladšieho brata. Prilieta za mnou z ďalekých, mŕtvych krajín rok čo rok. Jeho meno je Karol.

***

            Ach tá staroba… Keď som pracoval vo dne v noci, neprichádzal mi brat toľko na myseľ. Teraz, keď zavriem oči čo i len na minútu, už cítim vôňu rodičovského domu, počujem spev matky, otcove kroky. Neustále mám pred očami tváre rodičov a bratov. Sú to pekné spomienky. Ale tie rýchlo vyblednú a nahradia ich neradostné. Počujem umieračik, čierny, maličký, na vrchole dreveného kostola… a potom vidím hory a lesy, vidím seba samého, ako bežím a cez plece mám prehodené chvejúce sa telo brata...  A keď zatrasiem hlavou, aby som sa prebral z hrozných spomienok, prídu výčitky. Keby som ho vtedy pred šesťdesiatimi piatimi  rokmi nepožiadal o krajec chleba, neumrel by.

***

            Karol bol z nás štyroch súrodencov najmladší. Bol to chudučký chlapček, kosť a koža. Veľa detí v okolí vyzeralo podobne. Mestečká a obce pod Tatrami za druhej svetovej vojny sa rátali medzi hladové doliny. Nepamätám sa, žeby ktosi umrel na hlad, to nie. Ale zatiaľ, čo chlapi bojovali o život v lesoch alebo na poliach, ženy a deti prežívali vojnu v prázdnych kuchyniach.

            Hoci nebol Karol odlišný od svojich rovesníkov, predsa bolo na ňom čosi, čo nemalo žiadne iné dieťa. Bola v ňom zvláštna iskra. Niečo tajomné sa ukrývalo v jeho veľkých modrých očiach. A jeho jahodové pery, ako by nám to tajomstvo chceli už-už zvestovať, no nikdy sa tak nestalo. Nikdy nevyriekol tajomné a zázračné slová, ktoré mu Boh vložil pod večne špinavé vlasy. Všetko si náš braček nakoniec odniesol do hrobu. Pochovali sme ho s otcovou čiapkou, ktorú mal vo zvyku nosiť, a ktorú sme mu my bratia závideli. A závideli sme mu nie len to…

            Oblieva ma pocit studu, keď si spomeniem, ako som si v pätnástich rokoch málo vážil vlastného brata. Nemal som preň dobrého slova, ba som sa mu vyhýbal ako burine. Nebrával som ho so sebou medzi detí, hoci ma o to veľa krát prosil. Podobný vzťah k nemu mali aj naši bratia Štefan a Ján. Nevšímali sme si chlapca, ktorý ešte ani nepoznal abecedu. Nemali sme ho v obľube, pretože bol miláčik rodičov. Dali by mu aj celé kráľovstvo, ak by nejaké mali.

            „Náš dom je modrou oblohou,“ kričal Karol s rozpaženými rukami a pobehoval z jednej izbietky do druhej. Takto sa hrával celé dni. Predstavoval si, že je vtáčik a že dokáže lietať. Neviem, ako sa dostal k tejto zvláštnej hre. Často sa túlal po dvore, keď matka dojila kravu alebo kŕmila sliepky a zrejme mu tieto okrídlené stvorenia poletujúce medzi konármi jabloní učarovali najviac. Mal štyri roky a už sa naučil pískať, veď čo by to bol za vtáčika bez štebotu? Špúlil pery, pískal, mával rukami a pobehoval po dome. Takto sa hrával celé dni, až kým nezaspal. S bratmi sme ho pozorovali s úškrnom na perách. „Náš dom je modrou oblohou, chlapci,“ čvirikal Karol a usmieval sa na nás.

            „To ti verím, kamarát,“ odpľul si Ján, najstarší z nás. „Nezavadzaj mu v lete, Andrej,“ zvolal na mňa, „nášmu bratovi to tu celé patrí. Je to iba jeho obloha. Naša nie.“

            „Dajú mu všetko,“ zúril brat Štefan, „mater aj otec, obaja mu dajú všetko. Veď uvidíte, raz nás vykopnú z domu, ale Karola si tu nechajú na večné veky.“

            „Miláčik,“ posmieval som sa, „je to mamičkin maznáčik. Vtáčik - miláčik.“ Všetci traja sme sa rozrehotali na plné ústa.

            Hoci sme sa správali k najmladšiemu bratovi ako oplani, necítili sme voči nemu nenávisť, to nie. Teda, aspoň nie takú nenávisť, ktorá by nám čiernila srdcia voči nemu. Iba sme nedokázali k nemu milo prehovoriť, alebo sa naň bratsky usmiať. Nemohol za to, že sme ho neprijali medzi seba. Na vine bola matka. To kvôli nej sme brata nedokázali strpieť medzi sebou. Všetku svoju lásku venovala Karolovi, a pre nás ostalo iba odfrknutie a zachmúrený pohľad. Nás troch, a obzvlášť mňa, naša matka nemilovala.

            Spomínam si, ako som raz vošiel do studenej kuchyne, kde matka sedela na lavici pod oknom, v rukách mala niť, ihlu a deravú košeľu. Nezdvihla zrak, iba šila a pospevovala si popod nos. Sadol som si za stôl a obzeral som sa po najmladšom bratovi. Tam, kde bola matka, tam bol s ňou Karol. Keď zašuchotala matkina sukňa, zazrel som, ako sa spoza nej na mňa díva braček. Musel som sa usmiať, keď som spoznal jeho vystrašenú tvár. Matkina sukňa bola nedobytným útočiskom. Celé dni sa jej držal. Iba raz sa pustil... a priniesli sme ho domov na márach.

            „Mamička,“ zaskuvíňal som. „Mamička, dajte mi kúsok chleba. Veľmi vás prosím, dajte mi niečo jesť.“

            Tvárila sa, že ma nepočuje. Ihla s bielou niťou sa ponárala do košele a potom vyskočila von a potom sa opäť ponorila… leskla sa v popoludňajšom slnku a mne pripomínala šťuku, ktorá šantí na jazere a snaží sa vyskočiť čo najvyššie k nebu.

            Do kuchyne vošli bratia Ján a Štefan. „Máte pre nás čosi pod zub, mamka?“ zahulákal Ján, ktorý už vtedy mal postavu ako medveď a hlas hlboký ako studňa. „Ak niečo nezahryzneme, pokapeme ako včera Nemci na Kamenickom hrade. Opili sa z medoviny a do jedného zadrichmali. Vraj ich chrapot bol počuť až do lesa, kde na nich striehli Rusi. Do rána boli všetci pokropení krvou. Máte niečo jesť, mamka?“

            „Nemám nič!“ odvrkla a šila ďalej. „Pivnica je prázdna, dnes ani jedno vajíčko. Rehlíte sa z mŕtvych Nemcov, zatiaľ čo zvieratá z tej streľby takmer ohluchli a nechcú žrať ani znášať vajcia.“

            „Zaváraniny nejaké?“ nenechal sa odbiť Ján a svoju dobrú náladu už predstieral. „Ani jedna fľaša uhoriek?“

            „Už nič,“ odvetila a šila ďalej. „Veľa som darovala Rusom, lebo starú Majcichovú už vyžrali.“

            „Tak vystrojíme zabíjačku,“ rozhodol Štefan. „Hovädzie som nemal v ústach už ani nepamätám.“

            „Tej biednej kravy sa nedotkne ani jeden z vás,“ zavrčal otec, keď so sklonenou hlavou prekračoval prah kuchyne. Len, čo položil klobúk na lavicu vedľa matky, Karol vyliezol zo svojho hradiska a vyskočil otcovi na ruky. Zahanbene sme sklopili oči na zem. V tej dobe sa deti báli svojich otcov. A oprávnene. Desatoro, v ktorom sa písalo cti otca svojho i matku svoju, nám bolo  zákonom nad všetky zákony. „Zarmucujete matku hlúpymi otázkami! Načo je to dobré? Nie je v tomto dome už aj tak dosť krušno? Chlieb bude až zajtra, mlynárka nám ho osobne prinesie, už som to dohodol. Dnes som v lese našiel šestorák, takže jedla bude aj na dva týždne. Dovtedy napite sa vody a ľahnite do postele. Iba tak zaženiete hlad.“ A vtedy sa nám naskytol boľavý pohľad. Všetci sme zazreli ako Karol v rúčke drží krajec chleba.

            „Neškúľte očami, vy fagani,“ zrúkol otec ako tur. „Keď som bol vo vašom veku, chodil som na ryby, lovil som zajace…“

            „...kradol vajíčka starostovi a múku mlynárovi,“ nevydržal Štefan a osopil sa na otca.  „Navyše všetku zver v lesoch a ryby v potokoch a jazerách požrali Rusi.“ Okamžite mu skrútilo hlavu a sčervenelo ľavé líce. Otec nás bil málo, no keď musel zdvihnúť ruku, rázom sa na našich tvárach či zadkoch tvorili červené fľaky a modriny.

            „Vtedy bola iná doba,“ riekol otec a unavene si sadol vedľa matky, „vtedy neboli také prísne tresty pre lapajov a zlodejíčkov. Dnes vás za jedno vajce obesia, prinajlepšom hanba na celý život. z očí, darebáci. Vyrobte si udice, alebo uložte hlavy na vankúše.“

***

            „Už niekto z vás chytal ryby?“ spytoval som sa, keď som vypil kýbeľ studenej vody zo studne, no hlad mi neprestával škvŕkať v žalúdku.

             „Raz som to skúšal na vlasec,“ odvetil Ján a odpľul si do studne, až to nahlas žblnklo. „Ale chytiť rybu na jeden obyčajný vlas vie iba človek, ktorý rybárči aspoň sto rokov. Ak chceš začať s takým remeslom, musíš mať najprv poriadnu udicu.“

            „Teraz by som bol ochotný zjesť aj tie maličké rybky, ktoré sa ukrývajú pod okruhliakmi popri brehu,“ zaskuvíňal som. „Opiekol by som ich na miernom ohníku, potrel čerstvým chrenom… mňam. Už teraz cítim na jazyku tú dobrotu.“

            „Potratil si rozum, človeče?“ zahriakol ma Ján. „Viem, aké rybky máš na mysli. Špina a hovná sú v ich telách, nič viac“.“

            „Mám už toho bedákania dosť!“ zafučal som ako lokomotíva, „prejdem sa k jazeru. Možno sa mi voľačo pošťastí.“

            „Len aby si ťa nepomýlili Rusi s jeleňom,“ varoval ma Štefan, „celé dni a noci chlascú, zrak majú sotva ostrý.“

            „Vraj okolo jazera nastavili míny,“ odhováral ma Ján, akoby prechádzka k jazeru bola tá najväčšia strata času v dejinách.

            „Tomu neverím. Tie opité prasce sa ledva postavia na nohy, nie ešte, aby kládli míny,“ odvrkol som viac podráždene, než som mal v úmysle, „A ak je to predsa len pravda, dám si pozor. Veď stačí pozerať, kam človek šliape.“

            „Rob ako chceš. Vojaci to tam strážia ako oko v hlave. Nikoho nepustia ani ovlažiť si ruky. Uvidíš, Andrej, chytia ťa za tie tvoje ušiská, otočia hlavu naspäť k dedine a kopnú do zadku tak, že kôň ťa nedoženie.“

            „Mínové pole sa stalo pre nich strategickým miestom,“ pridal sa Štefan. „V ktorúkoľvek noc sa môžu nepriatelia priplaziť z lesov a čo spravia prvé, keď zočia pod mesiacom ligotavú hladinu?“

            „Zájdu si umyť svoje špinavé zadky,“ odvetil som mu na otázku po svojom, aby som odľahčil vážnosť situácie. „Aj tak idem,“ odvetil som a už som sa zberal k odchodu, keď z domu vyletel náš brat Karol.

            „Chlapci,“ zvolal na nás svojim tenkým hláskom, „bračekovia!“ S rozpaženými rukami krúžil, ako keď sa bojové lietadlo snaží manévrovať na pristátie. Avšak Karol mal v tejto činnosti ešte rezervy, pretože si zvrtol nohu na kamienku a padol na zadok. Ako správny figliar ostal sedieť v prachu s poškrabaným kolenom a rehotal sa na plné ústa. „Mamka mi dovolila byť chvíľu s vami ,“ škeril sa na nás spod otcovej čiapky, ktorá mu padala do očí a tak si ju stále napravoval. „Je to paráda, chlapci. Dovolili mi, hrať sa s vami. A mám požalovať mame, keď mi budete nadávať.“

            „Lenže my máme namierené k jazeru,“ odsekol mu Štefan. „Tam s nami nemôžeš.“

            „Mamka povedala, že môžem ísť, kamkoľvek pôjdete. Ale pred západom slnka už mám ležať v posteli.“

            „Pozrime že,“ zúrivo šepkal Ján, „zavesili nám na krk decko. To už je vážne vrchol.“

            „Počkaj!“ krotil som ho, lebo mi zrazu skrsol v hlave diabolský plán. Čupol som si k bratovi a zahľadel sa do jeho modrých očí. „Vezmeme ťa so sebou, ak chceš.“

            „Nikam s nami nejde, Andrej,“ odsekol Štefan, ale ja som si staršieho brata nevšímal.

            „Zájdi za mamkou, Karolko, a popros ju o krajec chleba. Ak mi ho donesieš, tak pôjdeme k jazeru všetci štyria.“

            Karolovi zažiarili oči. Ján so Štefanom zhíkli a potom onemeli, takú lesť odo mňa nečakal ani jeden.  Chudé nôžky okamžite vstali zo zeme a odcupkali do domu.

            „Si prešibaný ako starý pes,“ chválili ma, no mne sa stále premieľala veta na nehybných perách: Zájdi za mamkou, Karolko, a popros ju o krajec chleba. Už vtedy mi na tej vete čosi nesedelo, ba až ma zamrazilo z nej. Akoby som tušil, že som ňou odštartoval čosi strašné.

            Nečakali sme dlho a už vyletel zo svojho hniezda, s usmievavou tváričkou a v prstíkoch zvieral sľúbenú dobrotu. Prevzal som od neho obrovský krajec chleba a chvíľu som hľadel na ten Boží dar ako začarovaný. Takže v komore nie je žiadne jedlo, matka? zašomral som v duchu, no nahlas som nevyriekol ani slovo. Rozdelil som krajec na štyri časti a daroval ich bratom.

            „Teraz už môžem ísť s vami k jazeru?“ vypytoval sa Karol a ťahal nás za košele. „Poďte už, chlapi! Nestojte tu!“

            „Keď sme ti to sľúbili...“ Musel som sa premôcť, pretože na rybky, na ktoré som mal takú obrovskú chuť, som už nepomyslel. Aspoň sa prejdeme, povedal som si. Prechádzka určite nezaškodí.

            A tak sme sa vybrali na nedeľný výlet k jazeru. Bohužiaľ, ani jeden z nás si nevšimol, že sa nám na päty prilepila žena, ktorej roky nikto nikdy nespočíta. Raz som sa obzrel a na okamih sa mi  mihla v zornom poli. Avšak zmizla ako blesk, preto som si pomyslel, že to hlad mi podsúva pred oči  prízraky a mátohy. Dodnes si pamätám ten okamih. Kráčala za nami s rozpaženými rukami, ako keď sa vojak vracia domov z frontu a čaká, kedy mu do náručia vbehne žena s deťmi. Vyškierala na nás svoje bezmäsité pery, zatiaľ čo jej z prázdnych očných jamiek sálal hlad po detských dušiach.  Vraždiacu kosu pred slnečnými lúčmi zakrývala pod čiernou kutňou. Nechcela sa prezradiť. Včera pila krv z deravých tiel Nemcov a v tú Kvetnú nedeľu si zmyslela, že detské srdce bude pravým pokrmom v slávnostný deň.

            Znamenia či varovania sme si nevšimli. Ani jedno z nich sme nedokázali rozlúštiť. Najprv sa obloha zatiahla, akoby mal nastať koniec sveta. Pamätám si na to veľmi dobre, pretože som podišiel k Jánovi a vravím mu: „Zažil si niekedy, aby sa na Kvetnú Nedeľu takto zatiahlo?“

            „Každý sviatok je škaredý utorok,“ odpovedal mi Štefan a viac sa oblohou nezaoberal.

            Prebehli sme lúkou ako stádo jeleňov. Karol lietal ako ten najrýchlejší orol a my sme ho nechceli stratiť zo zreteľa. Pobehoval sem a tam, občas sa stratil v hustom poraste alebo v lesnej škôlke, potom sa vynoril inde… Jašil sa ako každé dieťa, ktoré zatiaľ netuší, koľko starostí rodí tento svet. Preskakovali sme rokliny, križovali brezové aleje, túlali sa ihličnatým lesom, … až sme zastali pri poslednom smreku. Ďalej bol len temný močiar a za ním naše jazero.

            „Do tej divočiny nevstúpim ani za boha,“ čítal nám myšlienky Štefan. „Naschvál to tu nechali zarásť, aby mali Rusi pohodlný úkryt.“

            „Nepamätám si, že by minulé leto tu bolo toľko nahusto vyrastených vŕb,“ pokrútil hlavou Ján. Z akéhosi kríka odlomil nám dobre známe duté stonky, nalomil ich na veľkosť palca a rozdal nám po jednom. Škrtol zápalkou, ktorú ukoristil z píly, kde bol pomáhať otcovi. Tieto detské cigarety chutili príšerne, dym bol štipľavý, no zakaždým, keď nás rodičia nevideli, fajčievali sme ich. „Hm. Tieto sú mi povedomé,“ ukázal na tri kolesá, ktoré ležali blízko žaburiny. Močiar sa stal jednou veľkou skládkou. Okrem desiatok odhodených kolies sa tam povaľovalo veľa hrdzavého železa, kríky boli ovešané roztrhanými vojenskými košeľami a kde tu sa ligotala prázdna fľaša od vodky. „Tie kedysi patrili Gaz šesťdesiat jednotke.“

„Ani náhodou,“ oponoval mu Štefan, „Gazy mali väčšie kolesá. Tieto sú z Kubelwagnu.“

„Osprostel si?“ pridal som sa. „Čo by tu robili nemecké autá? Toto musí byť z ruskej mašiny.“

„Ak si o tom nevedel,“ začal zúriť Štefan, ktorý nikdy nezniesol, aby mu niekto oponoval,   „polovica dediniek pod Tatrami patrila Nemcom. Preto tu nájdeš nielen ich cigarety, pohľadnice a odznaky, ale aj bicykle a autá.“

„Aj holé rite, keď obaja nezavriete chlebárne,“ sykol na nás Ján. „Pozrite!“ načiahol prst k húštiu, kde sa nenápadne črtala strecha vojenského stanu. „Tam sú tí trubirohovia. Istotne buď chlascú, žerú alebo spia. A tá ich Tatra vedľa stanu je nenápadná ako čerešňový sad na púšti. Konečne sme objavili ich brloh.“

„Aj ja chcem fajčiť,“ prerušil nám myšlienky Karol a dvíhal na nás prosebné oči.

„Ani náhodou, chlapče,“ odpovedal mu Štefan. „Stačí, že iba raz potiahneš z cigarety a už nikdy nevyrastieš.“

„Tak to poviem mame,“ nenechal sa oklamať.

„Mame ani muk, ty fagan,“ ohriakol som ho, lebo som mal z matky väčší strach než z duchov a prízrakov, ktoré našu dedinu často navštevovali. „Keď cekneš, že sme fajčili, v noci prídu vojaci a zbúrajú nám dom. To by si chcel?“

            „Choď si zalietať, Karol,“ odporučil mu Štefan. Nikto sa nezasmial.

            „Uvidíte, ako preletím ponad močiar,“ ozval sa Karol a už začal mávať rukami. „Budem rýchly ako orol. Ani Rusi ma neuvidia. A nájdem si vlastné cigarety.“

            „Len pred chvíľou si bol lastovičkou a teraz je z teba orol?“ žartoval Ján a strapatil bratovi vlasy. „Zajtra budeš aký vtáčik? Jastrab? To aby si chytil sliepku alebo zajaca, nech sa konečne poriadne najeme.“

            „Zajtra budem škovránok,“ odvetil vážne a my sme sa od smiechu zadúšali, až nám tiekli slzy. „Neveríte? Zajtra bude zo mňa škovránok, veď počkajte.“

            „A prečo práve on?“ bol zvedavý Štefan.

            „Lebo má podobne svetlé vlasy ako ja a tiež neustále strapaté. Aj mamka vraveli, že sa ponášam na škovránka.“

            „Vtáci majú vlasy?“ čudoval sa Štefan. „Dajme tomu, že vlasy majú. A čo ešte? Zadky?“

            „Ako to rozprávaš pred deckom?“ ohriakol ho Ján a v tej chvíli som bol ja, komu vyprskli sliny od smiechu. Rehlili sme sa ako pominutí, no oči sme mali stále opreté o vojenský stan. Pri najmenšom pohybe, by sme odtiaľ zdupkali. Keď sme sa dorehotali, bratia opäť skrútili reč k pôvodu kolies a k nemeckým bicyklom.

            Ja som sa vrátil k sledovaniu oblohy. Belasé nebo mizlo v narastajúcom čiernom mračne podobne, ako číra voda vo válove, keď od nej kvapká tmavá krv zo sliepky s odfaklenou hlavou. Svetla bolo máličko ako pred západom slnka, no ľudia na neďalekých lúkach tomuto úkazu nevenovali veľa pozornosti a pokračovali vo svojej prechádzke. Kdesi nado mnou začal ďateľ zobákom vrážať do tvrdej kôry stromu. Mrazil mi dušu tento pravidelný a tupý zvuk. Pripomínal mi vŕzganie starých dverí do opustenej stodoly, v ktorom sme raz našli obesené telá akejsi rodiny. Moje myšlienky sa dotýkali nepríjemných vecí. Z neznámeho dôvodu som nedokázal prestať myslieť na náš cintorín, na dohárajúce sviece, na dvojrad miništrantov v bielych košieľkach a čiernych golierikoch nesúcich umučené telo na rukách... a to telo sa zvíja ako klbko hadov v ukrutných bolestiach… Plesol som si po čele, aby som sa nestrašil takýmito myšlienkami. A ledva som striasol zo seba hrôzu, ozval sa ohromný výbuch.

       ***

            Takmer sme ohluchli a chvíľu počuli iba dunenie v ušiach. Do neba sa zdvihli trsy trávy, kusy pôdy a kamenie. Vtáky poletovali po čiernom nebi ako šialené, vrážali do korún stromov, padali na strechu vojenského stanu, padali všade na vôkol. Akoby nastal koniec sveta. Srdcia nám bili ako pominuté. Hlavou nám prechádzali všelijaké teórie, čo sa asi práve mohlo stať. Bola to bomba, ktorú zhodilo lietadlo? Alebo sa odkiaľsi rútia tanky, ktoré majú v pláne premeniť našu dedinu na miesto práchnivých ruín a spálených kostí?

            „Nestojte tu ako hlupáci!“ kričal Ján a triasol nás za ramená. „Musíme odtiaľto vypadnúť a to hneď!“

            „Vybuchla jedna z mín,“ vysvetľoval Štefan a načiahol prst k čiernemu dymu, ktorý sa vynoril ponad kríky obsypané bahniatkami. „Musela byť zle nastavená, alebo na ňu stúpil potkan či kuna.“

            „Aj tak hybajte,“ súril nás Ján. „Aby si Rusi nezmysleli, že to kvôli nám vybuchla mína.“            „Kde je Karol?“ Obzeral som sa na všetky strany. „Kam sa podelo, to chlapčisko! Karol?“ už som panikáril a zrakom špikoval šero v lese. Za nič na svete, by som sa nevracal domov bez najmenšieho. „Ozvi sa, Karol! Neskrývaj sa!“ Nahováral som si, že sa brat zľakol výbuchu a tak zutekal ako vystrašený zajac.

            Zakrádala sa ku mne myšlienka. Hrozivá a šialená. Odháňal som ju od seba ako čosi odporné, ale odmietala sa odlepiť od mojej trasúcej sa mysle. Za každú cenu som sa potreboval uistiť, že v nej nie je ani štipka pravdy, že je iba preludom mojej chvejúcej sa duše. A tak, ignorujúc bratov, ktorí ma chceli zadržať, som sa rozbehol do čierneho močiara. Radšej som sa nedíval pod nohy, ale smeroval som k dymu, ktorý naznačoval smer výbuchu. Nemé modlitby a prosby mi rozochvievali pery. No z hrdla mi nevychádzal otčenáš, ale hrdelné zvuky, akoby mi mozog zatemnilo šialenstvo.

Dobehol som na miesto zdevastované výbuchom, kde všetko navôkol bolo posiate pušným prachom a hlinou. A v strede tejto skazy ležalo nehybné telíčko nášho brata. Ležalo na chrbte, s hlavou zvrátenou k nebu. Od vlasov po päty bol zafŕkaný krvavým blatom. Nohavice, košeľu, vlasy, tvár… všetko mal popálené. Srdce mi vynechalo dva údery, keď sa mu z otvoreného brucha plazili von vnútornosti. Akoby to boli živé tvory.

            Vyzliekol som si košeľu, zahalil ňou dotrhané telíčko a zodvihol z močaristej zeme. Ako krídla umierajúceho motýľa sa mu chveli pery. No dýchal a žil. Objal ma okolo krku, tvár ponoril do tej mojej a rozplakal sa. Chcel som mu čosi povedať, niečo, čo by zastavilo jeho slzy a bolesť, namiesto toho mi z hrdla vychádzalo kvílenie a chrčanie.

            Keď som sa vynoril z močiara, bratov, ktorí na mňa vypliešťali oči, som si nevšímal. Bežal som s Karolom v náručí, čo mi nohy stačili. Nezastavoval som sa ani na moment, veril som, že čím skôr odovzdám brata do starostlivých rodičovských rúk, tým skôr sa zo zranenia vylieči. „Máš pravdu, k jazeru sme chodiť nemali,“ podarilo sa mi prehovoriť, len čo som za sebou zanechal močiar a les a do tváre sa mi oprel studený vánok. Brat už neplakal, iba trhane dýchal alebo občas zjajkol od bolesti. „Ešte vydrž, Karol,“ prosil som ho a triasol ním, keď upadal do mdlôb. „Nesmieš zaspať, inak ťa anjeli odvedú odtiaľto ďaleko. Pamätáš, ako to bolo v tej rozprávkovej knihe? Nespi, synček, inak ťa odvedú do ďalekých mŕtvych krajín. Pamätáš, Karol? Nesmieš zaspať. Aha, už sme čoskoro doma! Mamka ťa pohojdá.“ Potkýnal som sa o krtince a trsy trávy. Síl mi ubúdalo, no ja som nepovolil ani na chvíľu. Až keď som zdvihol hlavu k nebu, všimol som si, aká tma pritiahla na náš kraj. V oknách domov sa rozsvecovali lampáše a sviece. A nad hlavou pučili hviezdy ako kvety na lúke. Neprestával som bežať. Nespomaľoval som. Jednou rukou som držal brata už prehodeného cez plece a druhou si vytieral slzy z očí. Nespomalil som ani trochu. Vždy, keď si na tento okamih spomeniem, roztrasiem sa od žiaľu.

Keď hrozilo, že odpadnem od únavy, do cesty mi vošla ruská Tatra. Z korby na mňa kričali vojaci a bratia. Naťahovali ku mne ruky, ja som im podal Karola a potom som sám vyskočil na vozidlo. Sadol som si na lavicu a chlapca si privinul k hrudi. Motor reval z plných pľúc, aby zvládol hrboľatý terén. Hádzalo nás z jednej strany na druhú, pripadal som si ako na plachetnici počas rozbúreného mora. Karolova tvár sa čoraz viac podobala nebožtíkovi, a tak som radšej pozoroval vojakov a bratov. Ich tváre boli bledé, akoby patrili záhrobným dušiam. A keď mrak odhalil večerné slnko, v očiach sa im zaligotal krvavý západ.

            Spomenul som si na množstvo detí, ktoré som v tom období vytiahol topiace sa z jazera. Na tučného Kuba si spomínam dodnes. Bolo sparné leto. Ryby vyskakovali vysoko nad hladinu jazera. Deti kričali a výskali, občas zabrechal pes a z diaľky k nám prichádzali zvuky traktorov, ktoré pracovali na poliach, či lesoch. Vôkol jazera ešte močiara nebolo, preto sme dýchali zdravý vzduch, aký k nám prinášal vetrík z tatranských štítov. Vojny sme sa nebáli, pretože naši otcovia partizánčili v lesoch a každý večer sme počúvali príbehy o postrieľaných Nemcov. Chudoba prišla, až keď nás prišli brániť Rusi. V každom prípade, v tom čase nebolo dňa, kedy by som nezachránil aspoň jedno decko pred utopením. Ján so Štefanom posedávali na konároch stromov, fajčievali naše cigarety a keď sa čosi na hladine zomlelo, zavolali na mňa. Už ho chňapla! Morská obluda! Zahryzla sa tučnému Kubovi do zadku. Rutinný prípad, pomyslel som si. Vyzliekol som si košeľu, skočil do vody a plával k miestu, ktoré mi ukázali bratia. Morskou obludou sme nazývali bezodnú jamu na dne jazera. Kolovali o nej všelijaké strašidelné povery, ale nikoho neodradili od toho, aby sa išiel do vody okúpať. A tak sa stávalo, že keď decko plávalo nad týmto pekelným miestom, zrazu spanikárilo, zabudlo plávať a začalo sa z neznámych príčin topiť. Hovorili sme tomu, že sa mu do zadku zahryzla obluda.

            Kuba som hľadal okolo pekelnej jamy pridlho. V ústach som už nemal kyslík, myslel som, že mi od tlaku vybuchne hlava, ale neprestával som rukami prehrabovať bahnité dno. Prešiel nekonečný čas, keď som narazil na bezvládne telo. Chlapec bol ťažký ako kameň a hrozilo, že toto nezvládnem, že nedostatok kyslíka ma prinúti, aby som ho nechal napospas smrti a ja plával späť k hladine, aby som sa konečne nadýchol čerstvého vzduchu. A potom som si všimol, že nohu ma zachytenú o akýsi pahýľ. A kým som mu ňou kmásal zo strany na stranu, aby som ho vyslobodil z pazúrov jazera, za mojim chrbtom som cítil pažravé oči diabolskej jamy a jej smrtiaci dych. Netuším ako sa mi podarilo preraziť hladinu jazera s tučným Kubom v náručí. A zatiaľ čo som kašľal, až mi trhalo pľúca na kusy, ostré slnko mi zatemnilo oči a môj strach sa vystupňoval ešte viac, lebo v tme som sa cítil stratený. Nevládne telo ma potápalo naspäť a ja som bojoval o jeho život, i o ten svoj. Nakoniec som s pomocou detí a bratov doplával na breh. Hneď som sa pustil pumpovať srdce a dávať umelé dýchanie chlapcovi, ktorý sa podobal voskovej figuríne. Ján mi vtedy položil ruku na rameno a zašepkal, aby som to nechal tak, že tomu nešťastníkovi nepomôžu ani všetci svätí. Lenže ja som s oživovaním neprestal. A po chvíli, dodnes to mám pred očami ako čosi neskutočné, sa chlapec rozkašľal. Zachránil som mu život, hoci sa zdalo, že je už dávno mŕtvy. A tak som dúfal a modlil sa k Bohu, aby aj s Karolom učinil podobný zázrak.

            Tatra zastavila pred naším domom. Bola už tma. Otec s matkou ustarostení stáli pri bráne a čakali na náš príchod. Jeden vojak zoskočil z korby a núkal otcovi cigaretu. Odmietal ju, no vojak mu prisahal, že ju teraz bude potrebovať. A potom sme zoskočili z korby aj my bratia. Matku okamžite premkol tiesnivý pocit. Naťahovala krk a hľadala svoje vtáčatko. A keď jej ho položili do náručia, jej žalostný hlas sa odrážal od všetkých domov v mestečku.

***           

            Za oknom bola dokonalá tma a hustý, ale pokojný dážď.

            Izbu osvetľovala hrubá a vysoká svieca, zasadená do svietnika, aký sme používali iba   počas Vianoc, Veľkej noci a na Deň zosnulých. Karola sme uložili do rodičovskej postele. V piecke hučal oheň a drevo praskalo, no braček sa neprestával triasť, akoby bol vystavený ukrutnej zime. Matka mu vyzliekla dotrhané šatstvo a handrou z tela zmývala krv a špinu. Potom mu na rany poukladala liečivé obklady a žeravou britvou pálila telo na tých miestach, kde silno krvácalo. Nakoniec chlapca poprikrývala kožušinami, dala mu hlt vody a hlt pálenky. Každý jej čin bol pokojný, už neronila slzy, ani nešalela. Neustále bozkávala chlapca a hladkala ho, akoby verila, že  materinská láska odoženie od syna bolesť i smrť. A otec… Otca som nikdy predtým a ani už potom nevidel v takom žalostnom stave. Riedke vlasy a strnisko na brade mu zosivelo. Chrbát a ramená ovisli. Neustále zalamoval rukami, tento moment si pamätám asi najjasnejšie. Chodil hore dolu, zadúšal sa od žiaľu a zalamoval rukami. Keď sa konečne upokojil, sadol si za stôl, na ktorom stál strieborný kríž a obrázky svätých.

            „So Štefanom sme sa rozhodli, že je na čase zájsť po doktora,“ riekol Ján, keď vošiel do izby. Jeho hlas v tom tichu znej ako výstrel z dela. Zvesil zo skrine čierny kabát, na hlavu si nasadil široký klobúk. „Vojaci sľúbili, že nás odvezú do Ľubovne.“ Za ním sa objavil Štefan. Zachvel sa, keď začul, ako bračekovi v posteli drkocú a škrípu zuby.

            „Zatvorte dvere, nech zima ostane vo dvore,“ odvetil otec pevným hlasom. „Aj klobúky si zložte z hlavy a kabáty zaveste naspäť do skrine. Po lekára nepôjdete.“ Onemeli sme, pretože takúto odpoveď sme nečakali. Pomiatol sa, napadlo mi ako prvé. Veď v tejto chvíli nám nepomôže nikto,  iba doktor.

            „A to už prečo, otec?“ osmelil sa Ján. „V Ľubovni je doktor, ktorý sa vyzná. So zašívaním vojakov, ktorí šliapli na mínu, má skúsenosti habadej. Len sa otočíme a už sme naspäť.“

            „Choď k posteli,“ otec mykol hlavou smerom k umierajúcemu. „Aj ty Andrej, aj ty Štefan. Nech vás všetkých vidí, kým odíde z tohto sveta. Lebo… ak Boh dá, dlho vás bude čakať v krajine mŕtvych.“ Keď takto rozprával, hlas sa mu ani raz nezachvel.

            „Nie!“ skríkol Ján, až ma zamrazilo hlboko v duši. „Necháš ho umrieť!“

            „Všetci ťa prosíme, otec,“ pridal sa Štefan. „Ak mu doktor nepomôže, tak do rána… Pred domom nás čakajú. O hodinu sme naspäť. Nesmieme dopustiť, aby umrel, preboha!“

           Neminiem poslednú korunu na lekára, len aby obhliadol mŕtveho,“ bolo otcovo posledné slovo. Viac sa mu už nikto neodvážil oponovať.

            Vzadu na záhrade nám kvitol jabloňový sad. Bol blízko lesa a navštívili ho už všelijaké zvieratá. Teraz tam na konári sedel výr a z jeho prenikavých škrekov nám naskakovala husia koža. Diablova sova. Posol smrti. Ako deti sme verili, že v ich robustných telách sídlia duše bosoriek, ktoré unášajú deti do pekla. Spod kožušín, do ktorých bol Karol zabalený, zrazu vytryskol krvavý prameň. Hľadal si cestu pomedzi záhyby konopnej plachty, až kým ako vodopád nepadal z postele na drevenú podlahu. Matka začala nariekať a za oknom zamávali veľké krídla. Výr sa usalašil na dvore a ak by som pritlačil tvár k oknu, určite by som zazrel jeho veľké žlté oči.

            Na dvere nám začal ktosi klopať. Najprv opatrne, no postupne naliehavejšie a hlasnejšie. Klop-klop- bum, bum, bum, bum, bum. Klop-klop… Kľučka lietala hore dole, plameň sviečky poskakoval ako divý a občas čosi ťuklo aj na sklo obloka. A potom… bytosť, ktorá sa dobíjala k nám do domu, začala volať na brata. „Kaaarooolll! Kaaarooolll! Poď ku mne. Poď sem. Podaj mi ruku, podaj mi krídelko.“ Búchala len jednou rukou, pretože v tej druhej, odpornej, bez kože a mäsa, držala kosu. A keď prosby a vyhrážky nezaberali, kostičkami namiesto prstov hladkala drevo, ako chrbát milenca. Láskala dvere do nášho príbytku a cez deravé zuby syčala. „Kaaarooolll! Kaaarooolll! Vyletíme nad strechu, až k oblakom vyletíme a potom… a potom strmhlav do studeného hrobu. “

***           

            Kostolné zvony odbíjali polnoc a hoci boli posvätené, nedokázali zahnať démonov pred našim domom. Utíšilo ich až otcove čítanie zo svätého písma. A posvätné texty utíšili aj hrdelné stony umierajúceho brata. Upadol do hlbokého spánku, prestal vnímať bolesť i svet vôkol seba. Hodnejšie by bolo, ak by bol prítomný kňaz, no aj toho otec zamietol. Bál sa, že ak zájdeme poň na faru, Smrtka, ktorá stála za dverami, by si popýtala ďalšieho syna.

            Nad ránom bratovo telo pochytila silná triaška. Duša sa mu snažila vydriapať z tela von. Ale nepodarilo sa jej to ani na prvý, ani na druhý pokus, skúšala to niekoľko krát za sebou.  Umieranie je drina, tá najťažšia a najsmutnejšia robota v živote človeka. A keď okno zafarbil prvý lúč slnka, aby ohlásil nový deň, náš brat naposledy vydýchol.

*** 

            Keby by som ho vtedy nepožiadal o krajec chleba, mohol žiť.

            Ráno, keď Kvetná Nedeľa bola v rozpuku a ľudia z mestečka chodili dávať posledné zbohom chlapcovi, ktorého takmer ani nepoznali, obliekol som si svoj čierny oblek, na hlavu dal klobúk, ktorý som si kúpil na jarmoku a sadol si pred dom na lavičku. Už vtedy nám na dvore rástla slivka a ja som pozoroval oblohu pomedzi jej konáre. Bolo krásne a tiché ráno, prerušované hučaním starých žien, ktoré sa pri bratovom tele modlili ruženec.

            Ako som tak sedel a premýšľal o svojej vine, na konárik si sadol škovránok. Pozoroval som ho a on mňa tiež. Raz jedným okom, potom druhým. Štebotal, čvirikal, vyspevoval si. Slnko mu farbilo perie do zlata a chochol na hlave mal strapatý, zježený, čím mi pripomínal Karolove svetlé vlasy. Už blúznim, pomyslel som si. To nemôže byť pravda, preskočilo mi. Lenže čím viac som sa naň díval, tým viac som bol presvedčený, že v tomto vtáčiku je duša môjho brata.  A keď prešiel rok a ja som si opäť sadol pod košatý strom, škovránok priletel, aby mi opäť zaspieval, a potom priletel aj ďalší a ďalší rok…

            Aha, pozri! Už je tu. Zdržal sa trochu, ale prišiel. Len čvirikaj, bratku. Zaspievaj mi. Zaspievaj mi pohrebnú, hymnu, ktorou ma budú čoskoro odprevádzať. K nebesiam dnes zaleť pieseň… Nie, nezavriem ešte oči. Počkám, kým zamáva krídlami a ukáže mi smer, ktorým sa vydať, aby som ho po rokoch opäť zazrel ako chlapca. Ukáže mi cestu k miestu, kde večne kvitne Kvetná nedeľa. Až potom zavriem oči...

 

 

(Podľa skutočnej udalosti)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Polícia zatiaľ obvinenie Trnku nezrušila, prípad študuje Čižnár

Dozorujúci prokurátor spochybnil dôvod na stíhanie bývalého šéfa prokuratúry.

Dobré ráno

Dobré ráno: Video z Kočnerovej jachty je len začiatok

V Kočnerovej knižnici sa ešte skrývajú ďalšie fotky či videá.

Bödörova výpoveď nesedí s Threemou

Haščák riešil s Kočnerom aj siskára Forischa.


Už ste čítali?